15 nezvyčajných vianočných tradícií z celého sveta

Zabudnite na roztomilé batoľa v útulnej kolíske, vystavené na obdiv v centre vášho mesta, aj na obraz dobráckeho, bradatého uja Santu, tlačiaceho sa dolu komínom. Duch lásky, porozumenia a štedrosti prežíva v rôznych kútoch sveta v oveľa záživnejších a expresívnejších tradíciách. Okorenenie univerzálneho mýtu o príchode spasiteľa lokálnymi obyčajami skvele dokumentuje krásu našej kultúrnej rozmanitosti.

Že darčeky sa ujdú len tým, ktorí si ich počas uplynulého roka zaslúžili, platí všade vo svete. No kto to posúdi je otázkou miestnych zvykov. Na Islande je všetko v rukách obrovskej mačky menom Jólakötturinn, nazývanej tiež Yule (termín pre vianočné obdobie v severských krajinách). Tá sa už od nepamäti, vždy okolo Vianoc, plíži krajinou a požiera ľudí, odetých v starých šatách. A treba uznať, že právom. Ten, kto nebol dostatočne pracovitý, aby si ešte pred sviatkami ostrihal ovce, spracoval vlnu a ušil nový odev, by nemal ani nič lepšie čakať.

V porovnaní so zákernou mačkovitou šelmou je vidina pokojného a rozvážneho Sv. Mikuláša, operujúceho na území kontinentálnej Európy, pomerne upokojujúca. Škoda len, že sa zameriava primárne na deti. V katolíckych krajinách si tie poslušné prídu na svoje v podobe balíčka plného sladkostí, teda za predpokladu, že nechali večer pod oknom vyleštenú čižmu. Ich rovesníci v ortodoxných regiónoch majú smolu, lebo termín 6. decembra sa prekrýva s povinným predvianočným pôstom.

Podobne, ako by identita Batmana nebola kompletná bez jeho náprotivku, zosobneného Jokerom, nezaobíde sa bez svojho antihrdinu ani Mikuláš. V nemecky hovoriacich krajinách zaňho úlohu zlého policajta zohráva Krampus. Keď ich navštívi tento spolovice cap, spolovice démon, majú tamojšie zlé detiská po chlebe. S výrazne zahnutými rohami, ovešaný pekelnými reťazami, s dlhou bradou a ešte dlhším, večne vyplazeným, špicatým jazykom dáva už svojím výzorom najavo, že sranda sa skončila. Krampus si so sebou nosí brezovú palicu, ktorou rád dáva na zadok a na chrbte veľký prútený kôš, určený na transport malých recidivistov rovno do pekla. Inými slovami, čert s uhlím, sprevádzajúci Mikuláša, známy z našich končín je len jeho slabým odvarom.

Ako možno usudzovať z hromadného výskytu podobných netvorov, pochodujúcich začiatkom decembra európskymi mestami, neposlušných detí pravdepodobne pribúda.

Príkladom vývoja a formovania tradície v reálnom čase je švédska koza Yule. Svoju kariéru začala ako štandardný čertovský sprievodca Mikuláša, no neskôr, keď mládenci v jej kostýmoch začali pobehovať po uliciach švédskych miest stvárajúc čertovské kúsky, sa osamostatnila. Keď potom jedného dňa okúsila, že väčší pôžitok ako zo strašenia detí je z rozdávania darčekov, zobrala na seba i túto dôstojnú úlohu. Švédi si ju za to uctievajú tak, že na otvorených priestranstvách stavajú jej nadmerné slamené podobizne. Tie sa, žiaľ, v ostatných rokoch stávajú terčom podpaľačských útokov a bude zaujímavé sledovať, ako sa v tomto kontexte koza adaptuje. Nepochybne to zvládne príkladne a s gráciou.

Podľa ukrajinskej ľudovej povesti postihla jednu vdovu taká chudoba, až hrozilo, že zostane bez vianočnej výzdoby. Keďže však mala, ako inak, dobré srdce, zľutovali sa nad ňou pavúky spolu obývajúce jej skromnú domácnosť. Keď sa vdova na Štedrý deň aj so svojím početným potomstvom prebudila, čakalo ich v celom dome prekvapenie v podobe detailne prepracovaných pavučinových dekorácií. Na slávu empatických pavúkov si Ukrajinci zdobia umelými pavučinami vianočné stromčeky dodnes. Či sa dá pre tento účel vychovať malá kolónia článkonožcov nie je známe.

Keď nemecká rodina spoločne dozdobí stromček, rodičia naň ako poslednú zavesia ozdobu v tvare zaváranej kyslej uhorky. Snažia sa ju schovať na čo najmenej viditeľné miesto a deti majú za úlohu túto nenápadnú dekoráciu nájsť. Ktorému sa to podarí ako prvému, dostane o darček navyše a v nasledujúci rok ho postretne šťastie. Aký roztomilý zvyk, nemyslíte?

Až na to, že podľa nedávnej ankety o ňom 90 percent Nemcov nikdy nepočulo. Táto, tak trochu „fake news story“, má pôvod na americkom stredozápade, kde žila v 19. storočí početná komunita nemeckých prisťahovalcov. Firma Woolworth, ktorá tam importovala spotrebný tovar, chcela zvýšiť predaj vianočných ozdôb a potrebovala k tomu vytvoriť vierohodný naratív. Chopili sa preto príbehu o vojakovi nemeckého pôvodu (bojujúceho za Sever), zajatého vojakmi Konfederácie. John Lower údajne zomieral hladom vo väzení, keď sa nad ním zľutoval dozorca a podelil sa s ním o kyslú uhorku. Lower prežil a na počesť svojho záchrancu začal každoročne vešať Weihnachtsgurke na stromček.

Komerčné záujmy slávili úspech aj v Japonsku, kde síce Vianoce nie sú štátnym sviatkom, ale ľuďom to v oslavách nebráni. KFC (áno, tá známa fast-foodová sieť) v sedemdesiatych rokoch reagovala na dopyt cudzincov po sviatočnom jedle a vymyslela chytľavý slogan „Kentucky For Christmas!“, čiže, ako inak, KFC. Kampaň sa ujala a ak dnes chcete náhodou v Tokiu 24. decembra obedovať vyprážané kuracie, musíte si objednať vopred.

Tento zvyk je známy najmä v Grónsku. V tomto čase sa tam servíruje Mattak, čo sú kúsky kože veľryby (nie tak celkom ryba) vrátane hrubej vrstvy podkožného tuku, tradične konzumované v surovom stave.

Len ťažko si predstaviť bizarnejší obyčaj, ako je Vianočné polienko (Tió de Nadal), prechovávané v domácnostiach španielskych krajov Katalánska a Aragónska. Duté polienko na dvoch nôžkach, s maľovanou tvárou a v červenej čiapke, sa v deň nepoškvrneného počatia (8. decembra) inštaluje v spoločnej rodinnej miestnosti. Deti dostanú za úlohu denne ho kŕmiť, napájať vodou a na noc prikrývať dekou. Na Štedrý deň sa pod polienko podloží nádoba a deti sa zoradia okolo neho. Potom ho začnú biť palicami a rýmovačkami sa dožadujú, aby im, ehm, vykakalo sladkosti a iné darčeky. Keď nešťastné polienko potrebu dokoná, spália ho v krbe.

Vianočné obdobie je synonymom naberania na váhe a to povianočné sa potom nesie v znamení nových predsavzatí ohľadom životosprávy. No dá sa to i v opačnom poradí, napríklad po vzore Venezuelčanov z hlavného mesta Caracasu. Tí sa počas posledného predvianočného týždňa húfne zúčastňujú na skorých ranných omšiach (Misa de Aguinaldo). Nielenže skôr vstávajú, ale do kostolov sa aj dopravujú po svojich – konkrétne na kolieskových korčuliach. Tento spôsob prepravy je natoľko populárny, že mestská samospráva je nútená kvôli nemu v daný týždeň obmedziť rannú dopravu.

V Nórsku sa Vianoce prelínajú s časom príchodu zlých duchov na zemský povrch. Tí sa snažia udomácniť, čo obnáša aj zaobstaranie si spoľahlivého spôsobu prepravy. Nóri teda, logicky, na Vianoce schovávajú metly, čo frustrované bosorky núti cestovať pešo.

Korene guatemalských tradícií siahajú pravdepodobne až do predkresťanských, majských čias. Verí sa tam, že zlí duchovia sa schovávajú v tmavých kútoch obydlí. 8. decembra sa preto povymetajú všetky rohy, špajzy i povaly a vonku sa z nich urobí jedna veľká kopa, ktorá sa nakoniec zapáli. Spolu s odpadkami by mal zhorieť aj diabol vymetený z jeho temných skrýš. No diabol, ako to už chodí, býva ukrytý v detailoch. V prípade guatemalského rituálu sú nimi nezodpovedné spaľovanie nebezpečného odpadu a s tým spojené riziká.

Obdoba koledovania od domu k domu sa zachovala vo Walese. Mari Lwyd (sivá kobyla) je ľudská postava pokrytá plachtami a rôznymi dekoráciami, pripomínajúca kobylu. Sofistikovanejšie modely môžu mať namiesto hlavy konskú lebku. Kobyla sa pohybuje mestom, alebo dedinou, v sprievode hudobníkov a tanečníkov, ktorí pri dverách domov predvádzajú krátke predstavenia. Ak natrafia na nadaného domáceho, môže sa stret vyostriť do vtipnej veršovanej slovnej „potýčky“.

Podľa talianskej legendy mala La Befana, čarodejnica lietajúca na metle, možnosť pripojiť sa ku Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi na ich ceste za malým Ježišom, no zaváhala. Svoje rozhodnutie neskôr oľutovala a vydala sa, s nošou plnou darov, slávneho novorodenca hľadať sama. Keďže však neuspela, rozhodla sa porozdávať dary iným deťom. V Taliansku preto deti dodnes nedostávajú darčeky počas Vianoc, ale až na Troch kráľov.

Obyčajne ho popisujú ako tvora asi 90 cm vysokého, s bielou bradou až po zem a červeným kužeľovitým klobúkom na hlave. Na svoju výšku disponuje obrovskou silou, ktorá je nebezpečná hlavne v spojení s jeho prchkou a výbušnou povahou. Nisse stvárňuje u nordických národov, najmä v Dánsku, ducha predošlých generácií rodiny, alebo klanu. Jeho úlohou je chrániť hospodárstvo, no ak mu domáci na Vianoce nenechajú plný tanier sladkej ryžovej kaše, bude im počas celého roka vystrájať všakovaké zákernosti.

Okrem týchto tradícií majú ešte Američania vo zvyku posadiť svoje deti do lona neznámym mužom prezlečeným za Santa Clausov v supermarketoch, Portugalci nechávajú pri slávnostnom stole voľné miesto pre zosnulých príbuzných, Juhoafričania jedia vyprážané motýlie húsenice, Mexičania vyrezávajú dekorácie z čerstvých reďkoviek, Fíni si dávajú očistnú saunu a Bulhari v januári vyťahujú z ľadovej vody kríž, ktorý tam predtým zámerne hodil farár.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.