7 novodobých divov sveta

Hoci sú egyptské pyramídy veľkolepé a slávne už viac ako 4000 rokov, nie sú jediné. Na Mexickom Yucatáne leží mesto Chichen Itzá, ktoré bolo jedným z najvýznamnejších politických, kultúrnych a náboženských centier mayskej civilizácie v trvaní 2000 rokov a svoj vrchol slávy dosiahlo medzi rokmi 600 až 900. Mayovia tu nechali postaviť nádherné chrámy v tvare pyramíd. Jeho srdce tvorí „El Castillo“, pyramída zasvätená bohu Kukulcanovi. Na vrchole je jeden oltár, kam vedie zo všetkých 4 strán 91 schodov, čo dáva dohromady počet dní v roku. Všetky stavby sú svedectvom matematickej a astronomickej precíznosti ako aj observatórium, slúžiace k určeniu najvhodnejšieho termínu napríklad k vypovedaniu vojny.

V Chichen Itzá je postavené najväčšie ihrisko na loptovú hru, ktorá bola dlhý čas obľúbenou na obrovskom území Ameriky. Úlohou hráčov bolo dostať gumenú loptu do kamenného otvoru bez použitia nôh a rúk. Hra pravdepodobne mala tiež rituálny význam a súvisela s ľudskými obetami. Mayské mestá disponovali aj bohatstvom, ktoré zlákalo hlavne Španielov a tí, od 16. storočia v snahe získať zlato plienili a vykrádali hroby. Niektoré ich poklady sa zachovali a sú vystavené v múzeách ako najdokonalejšie ukážky mayských umelcov. Takto tento div sveta vidí svojimi očami naša sprievodkyňa Lucia Kulfasová.

Či cestujem sám alebo s turistami, vyhľadávam vyhliadky. Z mrakodrapu, kopca, lanovky alebo strechy hotela. Najradšej v čase pred západom slnka s možnosťou vidieť celé mesto z výšky za svetla aj tmy. V hlave mám niekoľko takých, ktoré ma znovu a znovu očaria, aj napriek tomu, že som ich videl veľakrát. Je to napríklad vyhliadka z El Alto na mesto La Paz, pohľad na jazero Titikaka zo zákruty smerom k peruánsko–bolívijským hraniciam, na Bogotu z Barrio Egipto, ale aj pohľad z haldy na malebnú Španiu dolinu a ďalšie a ďalšie. 

Jedny z najmagickejších pohľadov ponúka Rio - z kopca Pao de Acucar (Cukrová homola) a z kopca Corcovado, kde stojí jeden zo siedmich nových divov sveta – Socha Krista Spasiteľa. Kopec má 710 metrov a na jeho vrchol sa odveziete zubačkou. Nápad vytvoriť sochu sa zrodil v roku 1922, keď Brazília oslavovala 100. výročie nezávislosti. Netrvalo dlho a v roku 1931 bola socha postavená. Jej výška je 30 metrov a podstavec s kaplnkou pod ňou meria 8 metrov. Niekoľko terás vám umožni pohľad na mestské časti, pláže Copacabana, Ipanema, na favely, ktoré sa tiahnu vysoko do kopcov, centrum mesta a vždy zelenú prírodu. Socha je v noci osvetlená. Svetlá a farby často reagujú na dianie v Brazílii, ale aj vo svete. Tak napríklad, keď hrá Brazília dôležitý futbalový zápas, je socha odetá v zeleno–žltom drese vytvorenom svetelnými efektami. Socha reaguje aj na dianie súčasné, je osvetlená do podoby doktora. Takto tento div sveta vidí svojimi očami náš sprievodca Filip Gelačík.

Veľký čínsky múr fascinuje ľudí od nepamäti. Je to neuveriteľný fenomén a právom div sveta. Ísť do Číny a nevidieť najznámejšieho čínskeho draka, ako múr miestni prezývajú je, akoby ste v Číne ani neboli. Prečo tu ale ten múr stojí, koľko meria a kto a kedy ho vybudoval? Všeobecne sa hovorí, že Čínsky múr dal postaviť cisár dynastie Qin okolo roku 221 p. n. l., no vedci tvrdia, že počiatky tohto obranného komplexu siahajú až do 7. st. p. n. l., keď v Krajine, či Ríše stredu, ako by sa mala Čína správne prekladať, vznikol ako obrana pred severskými nomádskymi kmeňmi prichádzajúcimi z plání dnešného Mongolska.  Múr, ako ho poznáme dnes, je výsledkom rekonštrukcie z čias najznámejšej čínskej dynastie Ming /1368-1644/.

Koľko meria? V skutočnosti je to nemožné presne zodpovedať. Číňania ho volajú Wanli Chancheng – vo voľnom preklade múr dlhý 10 000 míľ. Číslo 10 000 sa v starej Číne považovalo za nedosiahnuteľné bežnému človeku, niečo ako nekonečnosť. Teda nekonečne dlhý múr. Niekde nájdete informáciu o 6 000 km, inde cez 8 000, podľa nových štúdií mal kedysi cez 20 000 km. Ako povedal komunistický vodca Mao Ze Dong, Čínsky múr je predsa čínsky a patrí nám všetkým – Číňanom, a národ si z neho bral. Múr sa roky rozoberal pre materiál na stavbu domov a chlievov, musel ustúpiť diaľniciam i železničným tratiam. Dnes existuje fond na jeho záchranu. Podľa starých spisov ho mal stavať takmer 1 milión robotníkov, zajatcov a vojakov, z ktorých tam malo zahynúť okolo 400 000 ľudí. Možno práve pri rozoberaní múru sa našli kostry, o pôvode ktorých koluje po krajine množstvo legiend – do múra, ktorý je v rôznych častiach svojich úsekov postavený z rôzneho materiálu – čo bolo v danom mieste po ruke – hlina, kamene, tehly... – mali byť zamurovávaní mŕtvi stavbári. Tí spávali v obranných vežiach, ktoré múr akoby spájal – podľa všetkého boli veže rozmiestňované od seba na 2 dostrely šípom. Treba povedať, že múr je zložený z viacerých úsekov, a teda to nie je jednotná stavba. Má začiatky a konce. Mnoho. 

Ja osobne som bol na múre v niekoľkých provinciách. Bol som aj na najvýchodnejšom bode múru – Starej dračej hlave v Bohajskom zálive v provincii Hebei, ešte ma čaká najzápadnejší – Jiayuguan v púštnej oblasti v provincii Gansu neďaleko púšte Gobi. Vždy, keď mám v Číne voľno a som tam na severe, idem na nejakú časť, kde som ešte nebol. A vždy, keď tade chodím, tak si uvedomujem, aké fascinujúce a fantastické toto miesto je. Neverte fotkám o prepchatom múre. Mnohokrát som bol na múre takmer sám. Mao toho narozprával veľa, ale ešte jeden citát: „Muž, ktorý nezdolal Čínsky múr, nie je skutočným hrdinom.“ Som hrdinom už vyše 20-krát a kedykoľvek si ten pocit zopakujem opäť! Takto tento div sveta vidí svojimi očami náš sprievodca Juraj Kordík.

Americký bádateľ Hiram Bingham na začiatku 20. storočia objavil vysoko v peruánskych Andách rozsiahle ruiny mesta, mnoho terás stúpajúcich po strmých svahoch slúžiacich k poľnohospodárstvu a stavby vo výbornom stave, ktoré najskôr museli oslobodiť spod divokej vegetácie. Mesto Machu Picchu mu odkrylo tajomstvá Inkov, ktoré tu hľadal. Našiel tu obytné domy členov kráľovskej rodiny, ale aj domy úradníkov a sluhov, či rádových obyvateľov, vodovod, kúpele, kanály na zavlažovanie, cely, hroby a viaceré svätyne ako napríklad Chrám kondora. Inkovia umelé terasy zavlažovali, a tak dokázali vypestovať rôzne plodiny. V ich obrovskej viacjazyčnej ríši sa platili dane, ktoré sa odvádzali v podobe rôzneho tovaru alebo odvádzaním fyzickej práce. Ich ríšu nakoniec dobyli Španieli pod vedením Pizarra. Toto miesto bolo pre nich mimoriadne dôležité, pretože vynaložili neskutočné úsilie, odhodlanie a práce, aby postavili také dokonalé a kvalitné kamenné stavby v tak náročnom teréne. Kamenné bloky sú tak precízne otesané, že zapadajú jeden do druhého úplne presne. Aj dnes, keď chcete prejsť celé mesto, zostúpite a vystúpite po viac ako 3000 schodoch medzi kamennými stenami, ktoré vydržali dokonca aj zemetrasenia. Takto tento div sveta vidí svojimi očami naša sprievodkyňa Lucia Kulfasová.

Petra je grécky názov miesta a prekladá sa ako „skala“. Nabatejci, ktorí Petru postavili, ju vo svojom aramejskom jazyku ale nazývali Reqem. To znamená „farba“. V roku 2019 navštívilo Petru viac než jeden milión turistov. Zaujímavé ale je, že až do roku 1812 svet o existencii Petry nevedel, resp. spadala len do kategórie mýtov a legiend. To sa zmenilo vďaka odvážnej výprave švajčiarskeho cestovateľa J.L. Burckhardta. Aj napriek snahe archeológov z americkej Brownovej univerzity sa stále predpokladá, že odkrytých je len 10% pamiatok, ktoré sa v Petre reálne nachádzajú. Je zarážajúce, že všetky pamiatky Petry sú len chrámy alebo hrobky. Nenašli sa zvyšky žiadnych domov radového obyvateľstva a dokonca sa špekuluje, že ľudia tam žili v stanoch. Pritom počas vrcholného rozkvetu v 1. st. n. l. žilo v meste asi 30 000 obyvateľov. Predpokladá sa to na základe pôvodnej kapacity amfiteátra s 3 000 sedačkami, ktorý bol koncipovaný pre desatinu populácie mesta. Beduíni, ktorí boli dlhé stáročia právoplatnými obyvateľmi a vlastníkmi Petry, dnes už v rámci jej areálu žiť nemôžu. Vláda ich presťahovala do priľahlého mesta Wadi Moussa.  

Na záver si povedzme ešte zopár zaujímavostí. Čaro fasády slávnej Pokladnice objavili americkí filmári v roku 1989, keď tu natáčali slávny dobrodružný film Indiana Jones a posledná krížová výprava. Jedna bizarná vedecká teória vraví, že sa biblická hora Sinaj, na ktorej Mojžiš od Boha dostal Desatoro prikázaní, nachádza práve v Petre. V roku 2008 usporiadali slávni tenori José Carreras a Placido Domingo v Petre koncert na pamiatku svojho nedávno zosnulého priateľa Luciana Pavarottiho. Takto tento div sveta vidí svojimi očami náš sprievodca Juraj Okál.

Koloseum   - architektonická dominanta Ríma, ktorú nájdeme na zozname Siedmych divov antického sveta, ale aj toho, ktorý tu máme dodnes. Pôvodne sa nazýval Flaviovský amfiteáter podľa rodiny, ktorá ho nechala postaviť.  Koloseom ho začali nazývať podľa kolosálnej sochy, ktorá stála vedľa.  Bola to najväčšia budova v Rímskej ríši, jej rozmery 188 x 156 x 48 metrov udivujú dodnes a divom je aj to, ako rýchlo ho postavili.  Stavbu nechal v Ríme vystavať cisár Vespasianus v roku 72 a už v roku 80 za vlády jeho syna Tita sa konali prvé hry. Pôvodne bolo Koloseum celé obložené mramorom a na vonkajšej strane malo na druhom a treťom poschodí 80 arkád ozdobených sochami. Kapacita bola  45 000 až 50 000 divákov. Diváci sedeli alebo stáli na štyroch terasách. Koloseum sa využívalo hlavne na boje gladiátorov, zápasy so zvieratami,  rekonštrukcie slávnych bitiek, neskôr na popravy a dramatické predstavenia. Posledné zápasy so zvieratami sa tu konali v roku 523.

Od 15. storočia slúžila budova ako kameňolom – kamene z Kolosea sa použili na výstavbu palácov a chrámov v Ríme, okrem iných aj na stavbu Baziliky sv. Petra.  Dodnes sa zachovali iba dve tretiny stavby, Pápež Benedikt XIV. v 18. storočí ťažbu kameňa ukončil tak, že budovu zasvätil kresťanským mučeníkom, ktorí tu zahynuli.  Koloseum okrem toho zničil aj požiar a zemetrasenia, hlavne to v roku 1349.  K budove sa viaže slávne proroctvo, ktoré v 8. storočí vyslovil Beda Venerabilis: Kým stojí Koloseum, bude stáť Rím. Keď padne Koloseum, padne Rím. A keď padne Rím, padne aj svet. Takto tento div sveta vidí svojimi očami naša sprievodkyňa Slavka Kóňová.

Je jedným z najkrajších a najromantickejších skvostov architektúry postavený pre lásku, čím má o to viac svojich „nápadníkov“ z celého sveta. Stavba je kombináciou perzských, tureckých, indických a islamských prvkov, čo takto dohromady vytvorili toto skvostné dielo postavené mughalským cisárom Shah Jahan v roku 1648 pre svoju milovanú manželku Mumtaz Mahal, ktorá umrela pri pôrode. Taj Mahal sa ukážkovo vyníma blízko Agry v severnej Indii pri rieke Yamuna, aj keby ste tu strávili celý deň, tak v každú hodinu vás inak očarí. Slnečné svetlo spôsobí, že raz je tento mramorový zázrak v jemnom žltom či oranžovom nádychu, ale o pár minút žiari ako tá najčistejšia bieloba. O to sa postarali najšikovnejší majstri z celej Strednej Ázie, Francúzska a Talianska v trvaní 22 rokov a so zásluhou 20 000 stavbárov.

Z vonku rozprávkovo vyzerajú aj štíhle minarety a najväčšia stredná kupola. Do vnútra nechal cisár vsadiť 35 druhov drahých kameňov, ako zafíry, lapis lazuli, tyrkys, jadeit, krištáľ a diamanty, ktoré sú neklamnou ukážkou precíznosti a majstrovskej práce, kde zväčša dekoratívne kvetinové motívy symbolizujú rajskú záhradu. Hrobku svojej ženy obsypal perlami a diamantmi a strážilo ju 2 000 vojakov. Bohužiaľ, po rozpade ríše lupiči hrobku vylúpili. Našťastie mauzóleum ostalo nedotknuté, aby tento symbol večnej lásky zostal najslávnejšou pamiatkou Indie. Takto tento div sveta vidí svojimi očami naša sprievodkyňa Lucia Kulfasová.

Známe arabské príslovie hovorí: “Všetko na svete sa bojí času, len čas sa bojí pyramíd“.  A je to pravda. Pyramídy v Gíze sú najstaršie zo zoznamu siedmich divov sveta a sú zároveň jediným z týchto divov, ktorý sa dochoval do dnešných čias. Chufevova pyramída pochádza konkrétne z 26. storočia p. n. l. Na stavbe pyramídy nepracovali otroci, ale slobodní občania - roľníci, aj to len štyri mesiace v roku, keď bolo obdobie záplav. Vtedy aj tak nemohli pracovať na poliach a ich motiváciou bolo, že panovník bol považovaný za boha. Vyplácaní boli v naturáliách, ako boli odev, múka, cibuľa alebo ryby.

A ako pyramídu stavali? Sklon stien pyramídy (51 stupňov) zrejme určili na základe toho, že pri tejto hodnote sa zrniečka piesku ešte nezosúvajú z kopy (napríklad pri otočení presýpacích hodín), to isté sa predpokladalo aj u ťažkých vápencových blokov. Všetky steny pyramídy sú orientované presne podľa svetových strán a vchod dovnútra je zo severnej strany. Dve hrobové komory boli už pod úrovňou zeme a tretia, kde faraóna nakoniec aj pochovali, je približne v tretine výšky pyramídy. Keby si predák z kameňolomu nebol zapísal na jeden kváder meno faraóna, mali by sme problém určiť, komu pyramída patrila, keďže vnútri nie sú žiadne hieroglyfy ani iná výzdoba. Veľká Chufevova pyramída bola bezkonkurenčných cca 3800 rokov najvyššou stavbou sveta, až kým ju nezačali prekonávať gotické katedrály.  Jej pôvodná výška bola  147 metrov, v priebehu stáročí však stratila 10 metrov výšky a dnes meria 137 metrov. Napriek tomu je ešte stále o jeden meter vyššia ako vedľajšia Chefrenova pyramída.

Prekvapilo by vás, čo by ste našli na vrchole. Je tam totiž pamätná tabuľa v nemčine písaná švabachom. Je pre cisára Fridricha IV. Pruského, ktorú tam musel ako vďaku za financovanie svojich výprav umiestniť egyptológ Richard Lepsius. Tiež je tam od roku 2000 kovová konštrukcia, ktorá znázorňuje pôvodnú výšku pyramídy. Ešte v 20. storočí bolo totiž možné vyjsť na špičku pyramídy, výstup na vrchol trval asi 1,5 hodiny (je to 200 vrstiev kvádrov výšky asi 1,5 metra). Už je to však zakázané.

Zaujímavé je, že dnes z Veľkej pyramídy chýba 170 000 m³ vápenca, pretože pre sultánov a miestodržiteľov to bol ľahko dostupný zdroj stavebného materiálu. Pri stavbe takých rozmerov si to ale ani nevšimnete, keďže aj tak obsahuje 2,5 milióna kamenných kvádrov o hmotnosti v priemere 2,5 ton. Nie všetky sú ale tak dokonale opracované, uprostred pyramídy sú aj hrubé kusy s hmotnosťou 15 ton. Na zem táto pyramída tlačí hmotnosťou 6,5 milióna ton. Mnohí mylne tvrdia, že ani dnes za použitia najmodernejších technológií by sme nedokázali takúto stavbu zhotoviť. Pritom americká firma, ktorá postavila mrakodrap Empire State Building, sa ponúkla, že veľkú pyramídu by postavila za 5 rokov. A tak dlho by to trvalo len preto, že by si veľké množstvo ľudí na pracovisku navzájom zavadzalo. Už len z úcty k pyramídam sa ale nič také robiť nebude. Takto tento div sveta vidí svojimi očami náš sprievodca Juraj Okál.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.