Mongolsko - skúsenosti turistického sprievodcu 2. časť (video)

Vypočuť reláciu:

O Mongolsku rozprávajú:

• Juraj Kordík, sprievodca CK SATUR
• Milan Stupka, cestovateľ

Gregorová: Vy ste sa obaja z Mongolska čerstvo vrátili, to znamená, že všetky tie spomienky a zážitky máte čerstvo v pamäti. Veľa ľudí sa možno opýta prečo práve Mongolsko tak aká je odpoveď na túto otázku.

Kordík: Prečo Mongolsko? Tak pre mňa osobne je to také, že Mongolsko je vlastne druhá najväčšia krajina na svete bez prístupu k moru keď vezmeme teda s Kazachstanom pritom Kazachstan má Kaspické more. Je to obrovská krajina ktorá je asi 30x väčšia ako Slovensko a všetci vieme, že Mongolsko je ale nevieme čo od toho máme očakávať. Keď ideme na zájazd, tak ja sa vždycky pýtam ľudí aké máte očakávania a ľudia povedia, že veľké, ale vlastne nevedia, čo očakávať. To Mongolsko je vlastne to, čo neočakávate prídete do toho Ulánbátaru čo je vlastne hlavné mesto, je to taký mix všetkého. Modernej architektúry za ktorú by sa nemuseli mnoho krát hanbiť nejaké tie krajiny v Arabskom zálive, máte tam okolo tak prstencovo vystavané jurty čiže je to taký mix všetkého. Tretina obyvateľstva žije v jednom meste a zvyšok je rozptýlený. A celé to Mongolsko je hlavne pre mňa osobne zážitková krajina kde vlastne zažijete veci a nie len vidíte. Pretože vy si môžete počítať tie pamiatky UNESCO a neviem čo všetko ale oni sa vám ani nesnažia tvrdiť, že tu je nejak 30 pamiatok UNESCO čo uvidíte ale zažijete za jeden deň toľko vecí ktoré ste nezažili za polroka alebo za rok keď ste cestovali niekde pomimo pretože tie veci tam hlavne robíte. To je pre mňa Mongolsko zážitková krajina.

Stupka: Ja musím súhlasiť s Jurajom. V podstate, keď si tak premietnem do pamäti, ako sme si vyberali túto destináciu, lebo máme za sebou nejak 50 krajín, tak tie myšlienkové pochody boli - ok chceme ísť do Ázie, chceme ísť v júli, chceme ísť niekde kde je teplo ale nechoďme tak kde je typ krajiny Thajsko, Vietnam alebo nejaká subtropická, tropická krajina. Nechoďme do mega miest ako je Hong Kong alebo Singapur a ako si robíte ten postupný prieskum tak v podstate potom vám vyskočí, že Mongolsko by bolo super riešenie, navyše je tam nekonečná príroda, čo je úplne iná, na ktorú sme vlastne pri takých nejakých tradičných poznávacích dovolenkách zvyknutí. Pre mňa je Mongolsko troška ako Kuba čiže treba ju zažiť teraz pokiaľ tam cítiť ešte ten starý systém. Taký nejaký posocialistický rozvoj, vidíte tam kúsok Slovenska nejakých 15 rokov dozadu, vidíte akým spôsobom sa tá krajina rozvíja alebo minimálne hlavné mesto Ulánbátar. Možno, že už z dnešnej optiky vidíte aké chyby a aké pozitíva sa tam dejú lebo jednoducho už máte nejakú skúsenosť z tohto práve na Slovensku a po návrate musím konštatovať, že tá krajina totálne splnila nejaké naše očakávania, ale aj tie očakávania, ktoré neboli takže veľmi príjemne prekvapila.

Kordík: Mongolsko je taká exotika, že keď sa opýtame slovenských cestovateľov, kde už boli tak väčšina bola v Thajsku, mnohí boli ďalej. Viete to je také, že porovnávame pláže, kde bola lepšia pláž. Ale toto je niečo čo neporovnáte s ničím, toto nie sú pláže, palmy a je to niečo inšie. Z vlastnej skúsenosti viem, že ako Miňo hovorí tá príroda, že chodíme po rôznych krajinách a ľudia si fotia ovce a kozy a tuto keď idete napríklad do toho národného parku kam vždy ideme do Terelj, tak máte doslova mongolské safari po ceste. Či už sú to jaky alebo ťavy dvojhrbé, ktoré sa tam pasú alebo kozy, alebo neviem koľko stoviek majú tie stáda oviec a farieb čo vlastne tie kožušiny majú a kravy. To je taká tá exotika, že teraz vypnete telefón a necháte sa proste unášať tou prírodou to je Mongolsko.

Gregorová: Je to teda určite niečo iné, niečo výnimočné. Vy ste teda už obidvaja spomínali to hlavné mesto Ulánbátar, obidvaja ste pochodili veľa krajín, veľa hlavných miest. V čom je teda výnimočné?

Stupka: Tak môžem za mňa povedať takú nejakú prvotnú skúsenosť, keďže Juraj bol viackrát. Ja by som asi povedal, že Mongolsko to sú dva svety – to je Ulánbátar a všetko ostatné. Čiže v Ulánbátare žije polovica obyvateľstva, keď si zoberiete, že krajina má 1,5 milióna km^2, Slovensko má 50-tisíc km². Tam žije 3 milióny obyvateľov, u nás 5 miliónov čiže tá hustota je naozaj štatisticky dve osoby na jeden km² keď to zjednodušíme. Ulánbátar je ale, samozrejme výnimka, tam je koncertované toto obrovské množstvo ľudí a cítite tam, ten nazvem to že západný rozvoj. Vidno to hlavne na tej architektúre, ako Juraj povedal sú tam mrakodrapy, moderné budovy, nekonečne dlhá trieda, ulica lebo ten Ulánbátar bol stavaný v takom nejakom sovietskom štýle architektúry. Čiže v tomto by som povedal, že nezaostáva za žiadnym ázijským hlavným mestom z tohto hľadiska.

Kordík: Hlavne je pripravené pre turistov a tak ako Miňo povedal, že treba tam ísť teraz, než to my pokazíme. Ten Ulánbátar je pripravený v podstate na všetko aj kvôli festivalu, ktorý sa tam každý rok uskutočňuje. Máte tam množstvo zahraničných reštaurácií či už kórejské, japonské, čínske, talianske, máte tam obrovskú scénu, čo sa týka nočných klubov, diskoték, koncertov. Ale tak to nebolo vždycky. Po 1991 keď tam skončil komunizmus, inak je to asi jediná krajina na svete kde sa komunizmus ešte znovu vrátil, že sami si ho ľudia zvolili. Každopádne prekonali obrovský rozdiel, pretože tam bol vždycky problém s takými nejakými pouličnými deťmi a množstvom žobrákov a ten Ulánbátar urobil obrovský krok vpred. Naozaj na to, že koľko ľudí tam žije a v podstate naozaj takmer polovica tak to mesto má ponúknuť veľmi veľa vecí a bola by chyba nevenovať mu viac ako jeden deň. Naozaj máte tam chrámy, ktoré sú zachované, je to mesto ktoré žije vlastným životom. Pulzuje, je tam cítiť taký ten tep nejakého veľkomesta ale zároveň sa ešte viete vrátiť presne do takého nejakého drsnejšieho socializmu.

Stupka: Mne sa tam veľmi páčilo, že to mesto mi pripadalo ako keby v nejakej kotline už keď pristávate na letisku tak vlastne pristávate kvázi medzi kopcami kde je dlhá plošina pristávacej dráhy a potom samotné mesto mne pripadalo ako keby bolo v podstate obkolesené horami a je to vlastne jedna plošina. Lebo vlastne Ulanbátar sa nachádza v nadmorskej výške nejakých 1300 metrov na hladinou mora čo je relatívne vysoko. Preto sú tam aj potom následne veľmi studené zimy a relatívne horúce ale krátke letá. A keď sme vyšli na ten jeden bod na pamätník nad mestom kde máte krásny výhľad na celé mesto tak vlastne vidíte, že to vnútrozemie toho mesta to sú tie mrakodrapy a po okolí ako keby boli v maličkých bodoch vlastne prímestské časti s veľkým množstvom júrt kde vlastne tí obyvatelia ktorý nevedia ísť do centra mesta tak žijú klasickým spôsobom života a vlastne samotný Ulanbátar je takýmto nejakým prelinkom medzi tým klasickým štýlom života a tým mrakodrapovým by som to nazval.

Gregorová: Veľkým lákadlom toho hlavného mesta určite je aj ten festival Naadam, ktorý ste už spomínali, vy ste ho obidvaja zažili na vlastnej koži. Ako to prebieha, môžete nám ho opísať?

Kordík: Tak Naadam je udalosť, sú to také domácke olympijské hry. Prídete na hlavný štadión v Ulanbátare, my tam chodíme teda hlavne na to otvorenie toho celého Naadam. Prídu všetci vlastne čo majú čo do toho Mongolska povedať, začína to otvorením, ktoré zahajuje prezident, potom príde nejaká rocková kapela, prídu ťavy, minulý rok tam boli aj soby teraz sa neukázali. Je to vlastne show, niečo v tom štýle ako keď sa otvára olympiáda a potom to keď sa zaháji táto celá udalosť,kde je veľmi ťažké zohnať lístky a ja som veľmi rád, že vlastne sme cestovná agentúra, ktorá tam chodí práve vtedy na ten Naadam, lebo je to určite pridaná hodnota. Tak potom sú tam ďalšie tri disciplíny, ktoré sú tam vlastne hlavné mongolské disciplíny. A to je jazda na koni, ktorá sa ale samozrejme musí uskutočniť mimo mesta, trošku za mestom za Ulanbátarom, kde teda súťažiaci sú malí chlapci alebo teda dievčatá ale väčšinou chlapci lebo víťazom je kôň nie džokej. Potom takisto sú tam zápasy vo wrestlingu alebo takéto zápasenie silové a obratné. A potom tretia disciplína je vlastne lukostreľba a my tam trávime dokopy také cca dva dni na tom festivale a celý ten festival je taká nejaká ukážka tých tradícií. Keď naozaj prídete do toho Ulanbátaru a vidíte tam ľudí, ktorí sú oblečení v tých tradičných kostýmoch. Keď to prenesieme na taký ten náš obraz dajme si že ste z kopaníc a vaša babička by sa ukázala v Bratislave v myjavskom kroji a prišla by tam jej kamoška zo Svidníka v kroji. Tak je to vlastne ukážka kultúry, čo my možno mnohokrát poviem, že Mongolsko kultúru nemá alebo nemá históriu ale má tisícky rokov tradícií ktoré sa odzrkadľujú možno práve tuto a to je ten Naadam. Sú to tradície, a je to udalosť, a je to kultúra, a je to história, všetko na jednom mieste a ešte je to podľa mňa otvorenie olympijských hier.

Gregorová: Milan čo tam vás najviac zaujalo?

Stupka: Presne, keď hovoríš olympijské hry tak začínajú zapálením takého olympijského ohňa. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, pretože ten otvárací ceremoniál sa odohráva na takom národnom športovom štadióne, kde máte atletický ovál a v strede je kvázi futbalové ihrisko a je to niečo také ako keby spartakiádne cvičenie a kultúrny program, kde prechádza v priebehu nejakej hodiny a pol celý ten program ako keby históriou Mongolska. Kde vstupuje Džingischán, kde vstupujú do deja 2. svetová vojna so sovietskymi vojskami prichádza kolektivizácia, tancujúci buldozér to ma veľmi prekvapilo a vyvrcholenie sú deti so zemeguľou, ktoré tam tancujú pre nejakú budúcnosť. A po obvode toho oválu idú kone, ťavy, zrazu príde maketa obrovskej korytnačky, ktorá má na sebe mrakodrapy čo je nejaký symbol budúcnosti pre krajinu. Čiže pre mňa to bol mix spomienok na detstvo prvomájový sprievod, ale súbežne čo sa mi veľmi páčilo práve ohľadom tejto histórie a kultúry je a čo som veľmi rád, že sa aj na Slovensku deje, že ako keby návrat k tomu folklóru. Tam jednoducho to vidíte, tam je to oveľa ďalej ako u nás ale som rád, že sa to u nás vracia táto myšlienka folklóru a vyťahovania krojov nielen medzi staršími, ale aj medzi mladšími. Tak tam to je veľmi silné, tam je jednoducho naozaj bežné, že vyjdete do ulíc aspoň teda počas toho festivalu v tých folklórnych oblečeniach z môjho pohľadu a tá variácia je nespočetná. Tam jednoducho čo som videl v tých uliciach, lebo tam boli aj rôzne parády pre turistov organizované tak to bolo neskutočné. Jednoducho každá nejaká oblasť má svoje špecifikum čo sa týka oblečenia, farebnosť, dekorácie na sebe a to bol taký nejaký dodatočný rozmer k tomu športovému, bolo toto kultúrne až by som povedal, že národné. A je výborné, že vlastne tá krajina si to drží a si to nejakým spôsobom ďalej rozvíja pretože toto bude podľa mňa niečo čo tú krajinu v budúcnosti odlíši od nejakého globalizovaného sveta, a to bude možno aj príčina prečo tí turisti budú chodiť do Mongolska. Takže ak ísť do Mongolska išiel by som v júli, kedy je práve tento festival Naadam.

Gregorová: A to máme teda jeden svet to hlavné mesto a vy ste spomínali, že ten život v jurtách je úplne o niečom inom. Turisti si to tiež majú možnosť vyskúšať. Ako to vyzerá?

Kordík: Majú možnosť si to vyskúšať, ale potom pozor na to, že čo si vezmete. Vy môžete ísť s bežnou cestovnou kanceláriou ale keď tam prídete, tak vám nejaký turistický operátor ponúkne noc v jurte. To znamená, že nastúpite do nejakého auta v Ulanbátare a za hodinu a pol ste vlastne v nejakej jurte. Ale ten zážitok nie je taký umocnený pretože vy ste popri asfaltovej ceste, húkajú vám tam autá ktoré idú ešte ďalej a ja som teda veľmi rád, že my máme dve noci v jurtách. Je to národný park, ale nie je to jeho začiatok,ako to robia ostatní, ktorí tam chodievajú myslím teda mongolské alebo nejaké zahraničné cestovné agentúry. My chodíme priamo do toho srdca čiže musíme prejsť naozaj takú rieku na jeepoch chodíme tam. Je to taký drsný off-road a tam už, že desiatky kilometrov od nášho kempu môžete zabudnúť na internet hoci máte mongolskú sim kartu, čo je to krásne čo nás možno učaruje najviac. Teraz sme tam boli vlastne pred týždňom na inom zájazde a tiež to bolo veľmi pekné, pretože museli pre nás prísť vlastne armádne vozidlá, aby nás pretiahli cez tú rieku na tú druhú stranu podľa toho ako je hladina tej vody čiže naozaj človek má ten pocit, že ide do prírody a to nie je pocit ale je to fakt. My chodíme do takéhoto národného parku, kde sme vlastne v srdci samotnej prírody a tam máme také jurty ktoré sú v podstate prispôsobené pre turistov. Je tam normálne tečúca voda, možno to nie je prúd ako máme doma, ale sú to eco jurty a máte tam zážitok ktorý nezabudnete pretože keď vám tam dajme tomu, že naprší tak tam je trošku cítiť nejaká taká a potom sa to zas vyvetrá a necítite vôbec nič. Ale je to návrat k prírode a ja vždy poviem, že nevidel som tiež mám prejdených vyše 60 krajín a v živote som nevidel toľko hviezd na oblohe ako v Mongolsku a je to taká jednoduchosť je krása a tieto jurty a tí ľudia ktorý tam sú v tých jurtách vám umocnia ten pocit päťkrát.

Gregorová: A čo sa tam dá robiť počas toho pobytu v národnom parku?

Stupka: Zažil som dva dni bez signálu, keďže tam nie je mobilný signál a plus tam nie je ani Wi-Fi, ale v podstate vôbec to nevadilo práve naopak presne to umocnilo ten pocit z toho parku. Ono už aj tá cesta je cieľ a cieľ je cieľ. Už tá cesta do národného parku bola neskutočná, presne tam vidíte ako sa znižuje kvalita asfaltu zrazu prídete na prašnú cestu prejdete cez tú rieku kde niektoré autá musia ťahať iné autá aby prešli na druhú stranu. Zrazu niet asfaltu vôbec ste na obrovskej planine, sem tam stretnete stádo koní, potom stádo kráv ktoré sa tam pasú čiže myslím si, že mlieko tam musí byť veľmi dobré a zdravé. A na konci niekde uprostred ničoho po 4 hodinách prídete presne do tohto národného parku kde pod obrovskou skalou sú jednoducho biele bodíky vo forme týchto júrt kde vás ubytujú vo dvojici, vo štvorici podľa toho aká veľká je skupina. Architekt sa teší pretože vidí tisíc ročné skúsenosti ktoré dali tí tvorcovia júrt, romantici sa tešia z romantiky zo spomínaných hviezd, ekológovia sa tešia, že to je totálne ekologický prístup pretože jednoducho tú jurtu viete rozobrať a posunúť niekde úplne inde. Mongoli dokonca žijú až tak, že po sebe nič nezanechajú keď takt preženiem tak všetko vedia využiť dokonca aj trus zo zvierat sa v zime využije na vykurovanie. No a pre nás pre Európanov vojdete do vnútra, krásny priestor. Kvázi by som to nazval moderný stan. Večer je zima lebo tam vlastne cez deň sme mali 30 stupňov, ale večer klesla teplota na 5 stupňov. Keď sme došli večer z večere tak keď sme išli spať tak sme mali zakúrené v takých kachliach, ráno sme sa zobudili a o nejakej piatej nám tam zas niekto prišiel zakúriť aby ste sa zobudili do tepla aspoň na to ranné vstávanie. Ale to ticho, tie hviezdy, dokonca my sme mali aj spln mesiaca tak to bol nekonečný zážitok.

Kordík: Ide o to, že vlastne tie jurty sú vlastne tradičné mongolské jurty, sú to eko jurty a vec je tá, že vy vlastne prídete do takmer rovnakej jurty v akej bývajú domáci. A keď som tam bol teraz naposledy so zájazdom čo bola Transsibírska magistrála tak nám jednu noc pršalo a ten istý smrad ktorý máte v tých tradičných jurtách pretože je to ovčia plsť tak máte aj v tejto jurte. To isté rozloženie nábytku, je to takisto akurát, že tam to nie je také, že by ste na tej severnej strane mali rozloženú nejakú skrinku s fotkami tej tradičnej rodiny ale vy ste reálne v takej jurte ako stavajú Mongoli. Ale prečo hovorím, že je to eko jurta lebo vlastne je tam tečúca voda nie v jurtách ale v takom malinkom domčeku kde sa viete osprchovať. Ale ten zážitok a presne tá architektúra tej jurty, tisíce rokov tých tradícií sú v tom kempe dané pod obrovskou skalou. Keď vyjdete nejakých 15 metrov hore na vyhliadku tak vidíte vaše jurty, vás kemp a tie nekonečné planiny pretože najbližších niekoľko kilometrov nie je ani noha. Iba nejaký Mongoli ktorý tam prídu na zimu, že si tam prinesú stáda a tam zakotvia a potom zase odídu pretože minimálne štyri krát ročne sa sťahujú takže je to naozaj kolíska prírody.

Stupka: A súčasťou programu je vlastne aj jazda na koni a vlastne nejakým spôsobom sa presúvali na nejaké ďalšie miesto, nejaká tradičná zabíjačka z ovce a príprava jedál z tej zabíjačky a tam ma veľmi zaujalo to, že varili vo veľkom hrnci mäso z tej ovce spolu s množstvom lávových kameňov čo podľa nich lepšie prevarí to mäso, dáva tomu nejakú lepšiu príchuť. Mňa ešte zaujala pri tých koňoch tak sme navštívili tam blízko je taký chrám princeznej ktorý je vlastne venovaný historicky jednej postave. Ale čo je veľmi smutné, že práve počas toho socializmu bola veľké úsilie venované tomu aby sa veľa tých pamiatok zničilo aby ten duch bol prekrytí nejakým novým tipom človeka ktorý vlastne hlásal socializmus a bohužiaľ sú tam také ruiny a nezostalo toho ani veľa čo sa týka budhistických chrámov a je to veľká škoda. Tým pádom prechádzam k Čingischánovi ale to už predbieham.

Gregorová: A čo sú teda také absolútne zaujímavosti zo života Mongolov?

Kordík: Hlavne je to tá jurta, je to to, že vlastne reálne tretina tých ľudí, ktorí v tej krajine žijú, tak stále žijú tým domáckym spôsobom života. Musia dbať o t, aby chodili tie zvieratá v správnom poradí na pašu, aby sa vyhýbali tým ekologickým katastrofám, ktoré tam môžu byť spôsobené nadrozmerným spasením trávy. Ďalšou zaujímavosťou je napríklad kašmír. Mongolsko je producent najkvalitnejšieho kašmíru na svete. Mnohokrát povieme, že história Mongolska sa počíta od nejakého 12. storočia keď sa narodil Džingischán a nič a potom nejaký jeho vnuk a potom zase nič, potom prišli komunisti v 20. storočí. A čo bolo predtým a medzitým a hlavne predtým, to je hlavne Mongolsko a taká tá hlavná zaujímavosť je to, že ako tí ľudia žijú a ako vnímajú tú prírodu pre mňa osobne. A tá kultúra, ktorá nie je vpísaná nikde a nie je zapísaná nikde ale je vlastne vžitá v tých ľuďoch ktorý tú kultúru vnímajú už tisícky rokov, tá nejaká nadväznosť na prírodu a človeka, na koňa a muža, na vodu a človeka a celé to nejaký ten život sám o sebe je podľa mňa odpoveď na otázku.

Gregorová: Milan vás tam čo zaujalo?

Stupka: Ja by som tak skúsil rýchlo v pamäti vytiahnuť, ale primárne pre mňa bolo zaujímavé cyrilika, lebo tam používajú vlastne azbuku čiže troška som si oprášil ruštinu aj keď hovoríme o slovách v cyrilike v mongolčine a nie v ruštine ale so staršími ľuďmi sa dalo ako tak dohovoriť ešte niečo po rusky, s mladšími po anglicky. Možno že sa hovorí, že táto destinácia nie je pre vegetariánov pretože naozaj Mongoli primárne žijú mliekom a mliečnymi výrobkami v lete ktorých je nespočetne veľa a v zime je to primárne mäso, tej zeleniny veľa nezjedia. To je inak veľmi zaujímavé pretože som čítal nejaký výskum, že je zaujímavé aký sú zdravý na to, že tej zeleniny a ovocia veľmi veľa nezjedia. Majú veľmi čisté zuby z toho mlieka vďaka nejakej oxidácii. Aj keď teraz začínajú byť sebestačný v pestovaní zemiakov to bolo zaujímavé. Zaujímavé pre mňa bolo napríklad, aj jazda automobilom pretože jazdíte tam po pravej strane ako na Slovensku ale legislatívne máte dovolené priviesť automobil aj s volantom na opačnej strane takže tam sú volanty aj na ľavej aj na pravej strane a keď ste vo vozidle, ktoré má na pravej strane volant tak jednoducho musíte troška prekonávať také rizikové predbiehania pretože ten vodič sa musí ako keby vykloniť zo svojho pruhu aby videl či niečo nejde v protismere. Keď idete po tej ceste tak jednoducho veľa stretnete veľké stáda, ktoré prechádzajú cez cestu z jednej strany na druhú aj spolu s pastiermi to bolo veľmi zaujímavé pre mňa niekoľkokrát sme sa s tým stretli.

Kordík: Oni sa vedia aj hodiť pod to auto takže treba tak vtedy brzdiť pretože naozaj to je safari mongolské. Veľa krát idete, prejdete cez rieku a teraz tam ide obrovské stádo všetkého. Môžete zabrzdiť a môžete v pohode vystúpiť pretože oni sa neponáhľajú a vy môžete trúbiť koľko chcete lebo až tá posledná ovca musí prejsť takže to je taká pridaná hodnota.

Stupka: A ešte viem keď sme tam boli napríklad v banke tak za nami nás zrazu oslovil Mongol ktorý študoval v Česko-Slovensku, čiže po česky sa rozprával s nami. A ešte pre mňa zaujímavý príbeh Kôň Przewalského čo je vlastne kôň ktorý takmer vyhynul, ale práve vďaka aktivitám zoologických záhrad prevažne pražskej, ktorá je v tom taký celosvetový líder. Oni zhodou okolností pred dvoma týždňami priniesli do Mongolska znova nejakých pár kusov kobýl a vypustili ich do prirodzeného prostredia tohto koňa lebo jednoducho je snaha ho nejakým spôsobom rozšíriť, aby ho bolo čo najviac a aby nevyhynul. A práve pred desiatimi rokmi bol taký obrovský mráz kedy takmer polovica už etablovaných koní, myslím že ich bolo 150 tak vlastne vyhynula vďaka tej zime. A toto je niečo čoho sa aj Mongoli boja, ak môžem povedať to je keď príde neprimeraná zima. Lebo jednoducho -40 nemusí byť problém ale pre tie zvieratá to môže znamenať ohrozenie života.

Gregorová: Páni tak tu by sme to mohli aj ukončiť a ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem vám šťastnú cestu opäť niekam.

Pačil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.