Mongolsko - skúsenosti turistického sprievodcu (video)

O Mongolsku rozprávajú:

• Juraj Kordík, sprievodca CK SATUR
• Marta Rajková, cestovateľka

Gregorová: Som rada, že ste prijali pozvanie k nám do štúdia. Ja už som teda načrtla, že Mongolsko nie je bežnou destináciou Slovákov. Je to skôr neznáma a neprebádaná krajina. Prečo sa teda niekto rozhodne ju navštíviť?

Rajková: Tak u nás to bolo tak, že naša cesta viedla z Číny cez Mongolsko do Ruska. Takže sme to mali viac menej po ceste, ale to samozrejme nebol jediný dôvod. Ja sama mám strašne rada krajiny, ktoré majú nomádsku minulosť alebo majú nejakým spôsobom nejaké nomádske pozadie. Čiže sú to bývalí pastieri alebo aj súčasní. A tak to je aj v prípade Mongolska. To znamená, že tam žije strašne veľa koní, dokonca viac koní ako ľudí. Takže táto krajina, Mongolsko, je vyslovene úžasná a ideálna pre tých, ktorí chcú zažiť napríklad taký tracking na koni. Čo bolo aj v našom prípade. Alebo sú takí outdoorovejší a majú radi nejaké zážitkové veci. Dokonca sa hovorí, je také príslovie, že Mongol bez koňa je ako vták bez krídel. Takže kone a Mongolsko, to jednoznačne patrí k sebe. A tiež by som povedala, že v Mongolsku má človek od nás, turista z Európy, možnosť zažiť niečo úplne iné. Úplne iný životný štýl než na aký sme zvyknutí, pretože Mongoli sú nomádi. 30% obyvateľstva Mongolska sú stále nomádi, čiže pastieri. A keď tam ten turista príde, tak má aj reálne možnosť si vyskúšať taký životný štýl, čiže spať v jurte, jazdiť na koňoch, pozrieť si nejaké tradície, tradičné festivaly folklórne a podobne. Takže toto je veľmi zaujímavé.

Kordík: No, presne. Ja by som iba súhlasil s Martou a ešte by som možno doplnil, že dakedy je to taká exotika pre nás. Hej, že mnoho ľudí už bolo v iných krajinách ako je, ja neviem, Thajsko alebo ja neviem, mnoho ľudí precestovalo celú Európu a dakedy tak hľadáme, čo sme ešte nevideli a čo je niečo iné, exotické. To je vždy taká otázka, čo je pre vás exotika. Tak presne, pre mňa osobne je presne taká tá exotika taký ten Tadžikistan, Turkmenistan, Mongolsko je exotika. Kde vlastne idete do krajiny a vy v podstate neviete, čo máte čakať. A naozaj sa stretnete so životným štýlom a s ľuďmi, ktorí sú úžasní, sú dobrí sú milí a sú jednoduchí. Ale v tej jednoduchosti je to niekedy taká naozaj, že krása a také krajšie, ako môžete vidieť v tridsať UNESCO pamiatok, ale potom presne sadnete na nejakého toho koňa alebo na jaka a sa odveziete trošku. Nemusíte ísť osem dní, stačí ísť po nejakom národnom parku a dať si jednu-dve noci v jurte a počkať, než vám nejaký ten nomád pripraví raňajky. A máte takú empíriu, že zažijete niečo a koľko chcete vidieť pekných vecí, ktoré si nezažijete na vlastnej koži. A to Mongolsko vám to dá.

Gregorová: A kam konkrétne sa teda v Mongolsku chodí? Čo sa tam oplatí vidieť?

Kordík: V Mongolsku sa oplatí vidieť veľmi veľa vecí, ako teraz vidíme napríklad tuto na fotkách. Myslím, že takýto obyčajný, lokálny život je pre mňa osobne taký “highlight“ toho Mongolska. Oplatí sa vidieť Ulanbátar, kam teda, ak letíte, tak doletíte iba tam. A oplatí sa vidieť prírodu. Určite národné parky, je tam najstarší národný park na svete, nie je to Yellowstone. Je to vlastne v Mongolsku, nomádsky život, oplatí sa tam podľa mňa vyspať sa v tej jurte, ísť sa pozrieť na starý Karkorum a Marta asi povie viac o sobích ľuďoch, pretože stále tam žijú menšiny. Je to teda druhá najväčšia krajina na svete bez mora po Kazachstane. A má iba nejak cez 3 milióny ľudí. Takže je tam veľká taká diverzita či už sú to teda orlí lovci alebo sobí ľudia. Takže naozaj, dá sa tam vidieť niečo, čo nikde inde neuvidíte. Ale teda určite skončíte v tom Ulanbárate a presne, ja by som odporúčal ísť tam naozaj v lete, keď prebieha najväčší mongolský sviatok a to je festival Naadam. To sú vlastne také mongolské olympijské hry. Príde prezident, rockové koncerty, vidíte tam všetky tie menšiny a tí ľudia stále chodia v tých deeloch, v tých tradičných oblečeniach. Je to také čarovné celé.

Gregorová: Vy ste Mongolsko teda precestovali najmä na koňoch. Aké to bolo a prečo ste sa rozhodli pre takúto možnosť?

Rajková: Nielen, že na koňoch, ale ešte sme to tak trošku vyšperkovali, lebo sme sa rozhodli, že keď už na kone, tak pôjdeme navštíviť, už ako Juro spomínal, tú komunitu Caatanov, to sú tí sobí ľudia. A oni sú špecifickí tým, že namiesto koní, oviec alebo jakov, chovajú soby. Aj na nich jazdia, aj potom z nich vyrábajú nejaké tie výrobky, ktoré potom predávajú. Žijú v tajge, čo je veľmi ťažko dostupný terén. Totižto tajga je taká močaristá oblasť a sú tam ihličnaté stromy, takže naozaj veľmi ťažko sa tam chodí aj s tými koňmi. Aj my sami sme ich museli veľmi dlho hľadať, trvalo nám to 10 dní, kým sme sa tam dostali k nim. Okrem toho, že teda chovajú soby, je pre nich typické, že žijú ani nie v jurtách, ako je typické pre Mongolov, ale v stanoch, volá sa to orts a pripomína to také tie severoamerické teepee, čiže hore také špicaté. A veľmi rýchlo je to zbaliteľné a rozbaliteľné, pretože sú to nomádi a musia sa presúvať kvôli tomu, že tie soby potrebujú chlad. Takže aj my sme za nimi putovali na severovýchod Mongolska, až k ruským hraniciam do pohraničnej oblasti a potrebovali sme kvôli tomu aj špeciálne povolenie, pretože sa to tam nachádzalo v blízkosti hraníc. A ešte je pre nich typické, že praktizujú šamanizmus. A keď sme videli tie obrázky týchto ľudí jazdiacich na soboch, tak to bolo jednoznačné, že to chceme vidieť. Tak sme sa na to podujali a prenajali sme si kone, dvoch sprievodcov a vybrali sme sa tam. A bolo to extrémne ťažké, musím povedať, že z toho, čo som doteraz na cestách zažila, tak to bol jednoznačne najťažší fyzický, outdoorový zážitok pre mňa. Pre ľudí, ktorí jazdia na koni, tí si to asi vedia predstaviť, aké to je sedieť 10 dní vkuse na koni, 30 km denne v priemere. Dokopy to trvalo nejakých 250 km. A naši sprievodcovia nás teda vôbec nešetrili. Lebo často sme už mali také chvíľky, že sme aj chceli trošku spomaliť, už nás boleli zadky, mali sme naozaj pľuzgiere zadkoch. Všetko nás bolelo, kolená, boli chvíle, keď sme už chceli zosadnúť z toho koňa, ale vtedy stále jeden z tých sprievodcov prišiel za nás a už tam poháňal toho koňa, že “ču-ču“ a nejakou paličkou tam doňho búchal, aby sme teda stihli to denné penzum a došli do nejakého bezpečného táboriska. Takže naozaj to bolo veľmi náročné. Išli sme cez ťažký terén, cez rieky, ako aj teraz vidíte vo videu, sme tam brodili sa. Často aj pršalo, už som niekedy nevedela či na mňa prší zhora alebo zdola. Ale tá príroda bola prekrásna, určite to stálo za to. Aj kompou sme prechádzali, museli sme previezť kone na druhú stranu rieky. A niekedy bolo 30 stupňov, inokedy bolo 5. Čo bolo pre mňa fascinujúce vôbec vidieť, ako samotný ten cieľ cesty bol úžasný, vidieť tých sobích ľudí. Ale aj tá samotná cesta bola úžasná, najmä tí naši dvaja sprievodcovia mali iba 20 a 21 rokov, naozaj mladí chalani. A ja, čo sa nepovažujem vyslovene za nejakého mestského človeka. Strávila som aj detstvo, aj veľa času na dedine, dokonca aj kozu viem podojiť. Ale som si myslela, že no, že keď pôjdem na ten track s tými koňmi, že to v pohode zvládnem, ale keď som tam prišla, tak som zistila, že aké mám deficity. A títo naši dvaja sprievodcovia nám ukázali, ako oni sú schopní prežiť v tej najväčšej divočine. Nemali žiadne nepremokavé oblečenie ako my, že napríklad mali sme aspoň nejaké goratexové bundy, oni nemali nič. Mali ten svoj mongolský kabát, deel, ako už Juro spomínal. To je väčšinou taký farebný kabát, oni mali červený a zelený, previazaný tým mongolským opaskom buus. A keď zmokli, keď pršalo celý deň napríklad, tak premokli do nitky, potom založili oheň, aj keď pršalo, toho boli schopný tiež a postavili sa k tomu ohňu a vyschli. A takto sme fungovali každý deň. Keď ušli kone, tak ich chytili a naozaj, starali sa tam o nás výborne v tej divočine. Aj sme sa stratili jeden deň, lebo tá komunita Caatanov, tým, že sú nomádi, že sa presúvajú a nie je nikdy isté, kde sa práve nachádzajú. A v tej doline, kde mali byť, lebo tam ich naposledy videli, tak oni odvtedy odtiaľ odišli, lebo sa oteplilo, tak museli ísť ešte viac na sever, takže sme ich tam hľadali. Prechádzali sme z kopca na kopec, cez rieky a chytila nás aj taká apokalyptická búrka jednu noc. Takže naozaj bolo tam všeličo, ale stál to za to, jednoznačne.

Gregorová: Tak vyzerá to tak, že to naozaj nie je jednoduchá cesta. Je to ale bezpečné, sú ešte nejaké špeciálne veci, ktoré treba vybaviť pred cestou do Mongolska?

Kordík: Nie je to nebezpečná krajina v prvom rade, je to bezpečné, Mongoli sú veľmi milí ľudia. Keď sa niekto pýta, že čo treba vybaviť pred cestou, no víza hlavne. A čo by som ja osobne ako odporúčal, tak je možno, keď človek chce ísť, tak aby sa tak nejak pozrel, že aké má vlastne vlastné kapacity. Musí sa trošku pripraviť na taký nie že úplný komfort, že všade sú WC európskeho typu dajme tomu. Idete 350 km a nie je tam žiadne. Hej, jedna vec. A potom, čo by som si ja napríklad ako turista, hoci vám to sprievodca povie, naštudoval by som si, pozrel by som si, aká je nejaká tá etiketa nomádov v jurte, aby ste neurazili napríklad. Tam sú mnohé veci, ktoré sa nemajú robiť, ako si nemáte dávať napríklad nohy, hej, keď prídete k niekomu, kto vás hosťuje. Ako by ste vlastne mali reagovať, že nemôžete odmietnuť, nech vám dajú čokoľvek. Aspoň priložiť k ústam, hoci to je akékoľvek. A nejakú takú tú etiketu. Ale čo sa týka bezpečia, tak je to veľmi priateľská krajina, kde naozaj, tam je tak málo ľudí, že ani nemajú kriminalitu pomaly. Takže tohto by som sa napríklad nebál, keby som cestoval.

Gregorová: A ako sa tam dá dohovoriť?

Rajková: Rukami-nohami väčšinou. Tí mladší vedia po anglicky, hlavne takí tí podnikavejší. Ale inak asi rukami-nohami, teda na vidieku jednoznačne.

Kordík: Na vidieku určite rukami-nohami a s tou nejakou pálenkou to ide ľahšie, si nebudeme klamať. Alebo teda presne, tí mladí ľudia po anglicky. Ulanbátar, už v podstate tiež také vyspelé mesto, mnoho ľudí je prekvapených, že vlastne to námestie vyzerá naozaj pekne a je to také majestátne. My sme tam boli na obrovskom rockovom koncerte na námestí, mám pocit, že tam vtedy bola asi polovica Mongolska. To bolo úplne fascinujúce. A starší ľudia sa vedia po rusky, ako napríklad v nejakých častiach, dohovoriť. Ale Mongolsko je mongolčina, tam sa nehovorí po čínsky ani po rusky, je to vlastný jazyk. Takže po mongolsky.

Gregorová: A je cesta do Mongolska finančne náročná? Aké sú tam ceny za potraviny, dopravu?

Rajková: Celkom by som povedala, že určite lacnejšie ako Slovensko. Aj čo sa týka potravín, aj dopravy. A na ubytovanie si pamätám, napríklad také jurty boli vyslovene veľmi lacné. Lebo keď už ide človek do Mongolska, tak by mal určite vyskúšať tie jurty. Napríklad na osobu nejakých 10 000 tugrikov mongolských, čo sú necelé 4€. Potom také tie lepšie jurotvé kempy, kde už je aj napríklad wifi alebo máte aj raňajky v cene, tak to je 25 000 tugrikov, čiže necelých 10€ napríklad, takže naozaj sú to nízke sumy.

Kordík: Tam sa nacenní hlavne vtedy, keď chcete napríklad ísť na ten Naadam. Pretože vtedy sú dosť drahé letenky. A vtedy tam to môže byť naozaj také, že je problém získať napríklad letenku, pretože tam je naozaj množstvo turistov. Preto tam hlavne idú, hlavná turistická sezóna je v lete od júna do takého konca augusta. Už keby ste išli tak v septembri, je tam menej ľudí. Ale inak benzín je tam lacný napríklad, hej, ale tam potrebujete 4x4 auto si prenajať alebo neviem. Zelenina sa mi až tak veľmi nezdala lacná, pretože väčšina tých vecí je dovážaných z Číny väčšinou. Ale potom presne ostatné veci, ako taký tovar ako na Slovensku v podstate.

Rajková: Ešte by som možno doplnila, že na čo je Mongolsko výborné, ak chce niekto nakupovať, tak to je kašmír mongolský. Úžasné výrobky sú tam, neskutočne kvalitné a veľmi pekné, ale je to aj veľmi drahé.

Kordík: Je to veľmi drahé, ale je to veľmi kvalitné, lebo tuto sa vlastne nepridáva tá ovčia vlna, pretože sa to robí naozaj z kozej srsti, z podbruška, z tej najkvalitnejšej, a preto tento je oveľa kvalitnejší ako napr. čínsky. Čo Čína je najväčší producent kašmíru, ale tam už vlastne do toho motajú aj tú ovčiu vlnu, časť. A je to drahé, ale je to dobré, zahreje to.

Gregorová: Vy ste hovorili zatiaľ o Mongolsku najmä ako o krajine s krásnou prírodou. Má táto krajina ale čo ponúknuť aj z hľadiska histórie, kultúry a tradícií?

Rajková: Určite má, aj keď samozrejme na prvom mieste sú tie zážitkové veci a tá príroda. Na druhom mieste by som možno spomenula zopár budhistických kláštorov, ktoré sú niekoľko sto rokov staré. V Mongolsku sa rozšíril budhizmus Mahájana vetvy, čiže povedzme tibetský budhizmus. Je tam zopár veľmi slávnych kláštorov, napríklad Erdendzú v meste Kharkhorin. Ešte v Ulanbátare je jeden takýto budhistický kláštor. Ale čo je tam najlepšie na Mongolsku, je práve to spoznávanie kultúry a tradícií. Ako už Juro spomenul, Naadam festival, najväčší národný sviatok Mongolov, do ktorého sa zapája celá krajina. Naozaj dediny, mesto. Pri meste Ulanbátar sa konajú tie najsledovanejšie preteky koní. Totižto Naadam sa skladá z troch hlavných disciplín športových a takých tradičných. To sú preteky na koňoch, pretekajú vždy deti od 15 do 13 rokov. A tie kategórie sú podľa toho, že aký starý je kôň. A tie najsledovanejšie sú preteky 22 km, päťročných koní. A keď vidíte tie malé deti ako cválajú na tých koňoch, často bez sedla a bez topánok. A fandia im tam desaťtisíce Mongolov, pretože Mongoli sú veľmi hrdý národ, oni to milujú. Tak tam bola fantastická atmosféra. Ďalšie tie disciplíny v rámci Naadamu sú lukostreľba mužov a žien. Oni sú pri tom aj oblečení veľmi pekne, tradične v tých deeloch, tých ich mongolských kabátoch a čiapkach. Aj pri tom tak pospevujú a tak tancujú vždy, keď niekto trafí do terča. Takže oni si to tak užívajú, milujú to, milujú svoj nomádsky spôsob života. No a tretia disciplína je zápasenie, aby som nezabudla. Také celkom efektné, muži väčšinou takého väčšieho vzrastu zápasia a majú vždy na sebe také modré trenky, povedzme.

Kordík: Je to prerobený deel. Pretože kedysi sa stala taká vec, že sa zúčastnila toho zápasu žena a vyhrala. A to je trošku potupa pre toho muža, tak kvôli tomu majú vlastne odhalenú hruď, aby bolo vidno, že už tam nebudú ženy zápasiť.

Rajková: To je také červené bolerko, má to rukávy, ale vpredu je to vlastne vykrojené. Takže tým pádom vylúčili všetky ženy z tejto súťaže.

Kordík: Ale to je na nich pekné, že napríklad oni sa vám ani nesnažia predať tú krajinu s tým, že tu vidíte budovu a budovu. Ale naozaj, ako Marta povedala, tak to je tá hrdosť na tú kultúru nomádsku a na tie ich pôvodné vlastne zvyky, pôvod. Na ich pôvod, ako to odkiaľ vzišli, z tých stepí, tak to tam tak smrdí celá krajina tým a veľmi pekne. A naozaj tú krajinu alebo tú kultúru nepodkopávajú, ale vždy ju vyzdvihnú. Takže keď sa bavíme o Mongolsko, tak je to hlavne o tej prírode a o tej kultúre. Nemusí to byť ani tak o nejakých historických pamiatkach, ale áno, ten kláštor napríklad v Kharkhorine je krásny, je super. Je to vlastne bývalé hlavné mesto ríše, tak tam sa určite treba ísť pozrieť. Ale potom ja by som naozaj vypichol tú mongolskú kultúru a tá história vlastne ide ruka v ruke s tou kultúrou.

Gregorová: A ako vyzerá taký ich bežný život, líši sa to napríklad v hlavnom meste a inde?

Kordík: Veľmi sa to líši. No tam samozrejme, že keď ste v Ulanbátare, ten Ulanbátar je vlastne vyspelé mesto, v podstate. Tam žije polovica krajiny. Máte tam normálne banky, sú tam shopping centrá, je tam množstvo hlavne kórejských reštaurácií, máte tam mnohé iné veci, ktoré tam teda môžete vidieť. No a potom nomádska kultúra, tak to je zastúpené úplne iným spôsobom, tí ľudia tam stále chodia v tých tradičných veciach, to keď tam ideme napríklad na Naadam, tak to neznamená, že Naadam je iba ten jeden, ten je najväčší. Ale oni si organizujú sami akože nejaké spoločenstvo júrt, to sa nejak pozliepa. Kedy sa dohodli a vtedy si zorganizujú vlastný taký malý Naadamík dedinský alebo stepný. Potom idete ďalej a tam ďalší Naadamík. A potom máte ešte festival Mongol Nomadic, kde vlastne uvidíte presne, ako sa sťahujú tí Mongoli, vtedy už vlastne nastáva to sťahovanie na iné miesta. Pretože nemôžu byť počas celého roku na jednej stepi a musia sa sťahovať aby tam nenastala tá ich ekologická katastrofa, čo sa volá dzud a tuhé zimy.

Rajková:Tuhé zimy, mínus 40 až 50 stupňové mrazy.

Kordík: Presne, pretože nie, že nepôjdete, ako môžete ísť do Mongolska, keď je zima v decembri a aj si tam môžete zamrznúť veselo. Ale ako samozrejme nie je to ľahké a hlavne preto sa tam chodí, hlavná turistická sezóna je teda v lete a potom ku koncu leta, keď je ten Mongol Nomadic. A to je také čarovné, magické. Vidíte tam tie ťavy, ako nesú presne tie zvyšky júrt, ktoré potom rýchlo rozostavajú. Ukážu vám také niečo, že tam idete do dediny, tam idete do dediny a tam oni to ukazujú aj pre seba navzájom, aj pre turistov, ako vlastne sa skladajú jurty, ako jurtu vybudujete, z čoho je zložená. Všetko vysvetľujú, spievajú. Oni spievajú aj vtedy, keď doja ťavy, lebo že vraj to lepšie tečie, to mlieko. Taký spevavý národ, oni aj hrajú sa tam, rôzne iné veci tam riešia. Takže je to také čarovné, že naozaj máte ten pocit, že sa dostanete do toho prečo a ako.

Rajková: Ja by som ešte doplnila, že práve ako si povedal, že oni spievajú, že majú takú veľmi priateľskú a veselú časť povahy, ale na druhej strane pôsobia aj veľmi tak hrdo a prísne. Pre mňa to bol obrovský kontrast, keď som prišla smerom z Číny, tak toto boli zrazu úplne iní ľudia. Pôsobili tak až zachmúrene a tak prísno. Práve tým veľkým kabátom, ktorý si oni na seba dajú, tak si zväčšia svoju postavu, čiže často aj útli muži potom pôsobia tak zavalito. Ale pod tou škrupinou sa potom naozaj skrývajú veľmi pohostinní a milí ľudia. A ešte by som doplnila možno k tomu nomádskemu spôsobu života, že z čoho to vlastne vzniklo alebo prečo to tak je a vďaka čomu oni môžu vôbec takto putovať. A to je preto, lebo 30% obyvateľstva sú nomádi a pôda sa dodnes v zásade považuje za vlastníctvo štátu a za koreň štátu a za majetok celej spoločnosti. A oni práve vďaka tomuto môžu putovať, lebo síce majú nejaké minimálne súkromné vlastníctvo, ale z toho sú vylúčené napríklad vodné toky, jazerá, rieky, lesy, pastviny, takže ostane tam naozaj iba malá časť súkromného vlastníctva a zvyšok patrí všetkým. Takže táto tretina obyvateľstva, ktorá neustále putuje, chová dobytok, nemá trvalé bydlisko, tak vďaka tomu sa vlastne tam môže presúvať. Oni to tak aj chcú, lebo naozaj to milujú. Akurát počas tej veľmi tuhej zimy, ako si povedal, toho dzudu, tak vtedy majú aj daňové úľavy a nemajú tam toľko obmedzení a môžu sa teda presúvať hocikam.

Kordík: Áno vláda podporuje vlastne, aby ten nomádsky spôsob života nevymizol, pretože už môžete vidieť aj v nejakých jurtách, že tam je napríklad televízor. To sa oni tam potom zgrupia a pozerajú, lebo oni sú veľmi družný národ. Tak potom pozerajú napríklad televízor tam u niekoho, majú motorky napríklad, mnohí z nich. Ale tá vláda naozaj chce alebo to nie iba vláda, ale tá krajina chce, aby tí ľudia si zachovali tú kultúru. Jasné, že to nie je jednoduché, teraz si zobrať koňa a ísť s ním s nejakými bandaskami k nejakému jazeru a nabrať tam 30 km od vašej jurty vodu a potom sa v tom umývať. Nie je to ľahký život v prvom rade a oni tiež vidia, keď tam chodia iní ľudia, že ten život môže byť aj iný. Ale potom je to presne, že keď sa opýtate, ako zapadnú tí nomádi v tom meste, tak mnohokrát veľmi ťažko. A potom sa mnohokrát napríklad vrátia naspäť do tých júrt. Takže tam je taká tá kolízia medzi mestským životom v Ulanbárate a potom tým zvyškom.

Rajková: A strašne to je aj zaujímavé, vôbec to vidieť, lebo si predstavte, že Ulanbátar napríklad vyzerá tak veľmi divne poskladaný, že tam je strašne veľa panelákov, ale zároveň je tam trošku aj toho tradičného. A tak isto na dedinách, napríklad pristaví vám autobus, ktorý vás má zobrať do hlavného mesta, ale príde tam pán na koni, oblečený v tradičnom odeve a prinesie svoju vnučku a posadí ju vlastne na ten autobus. Čiže sa tam naozaj, v celej krajine sa spája to tradičné s tým takým divným bizarným, moderným. Takže je to zaujímavé určite, pre našinca.

Gregorová: Poďme teda trošku potešiť ešte na záver aj gurmánov, aké sú také ich typické miestne špeciality?

Rajková: Mongolská kuchyňa je veľmi fádna. Ja teda rada jem a nerada hovorím zle o cudzích kuchyniach, ale táto je, nie je vôbec zlá, ale je veľmi jednoduchá, málo soli, málo korenia. Čo je tam zaujímavé, sú skôr nápoje, airag napríklad, to je kvasené kobylie mlieko. Ale ešte častejšie vás pohostia čiernym čajom s mliekom a je to slané, čiže pridávajú do toho soľ. A to je presne to, čo hovoril Juro na začiatku, že keď vás tým pohostia, tak nesmiete to odmietnuť, musíte to vypiť. Takže toto sú také dva hlavné nápoje a ešte čo sme jedli často, aj počas toho sviatku Naadam, je chušur. To je taká cestovinová taštička plnená väčšinou mäsom, ale dá sa občas nájsť aj vegetariánska, ale v drvivej väčšine mäsová. A je to vysmážané, takže to je taká tá festivalová pochúťka, festivalový fastfood.

Kordík: A ešte keby tak bolo, tak tí nomádi, keď ich navštívite, tak oni robia taký, že alkohol z jačieho mlieka. Je to vlastne jačia vodka, je to niečo, čo proste nechcete. A vonia to ako mlieko, chutí to mliekovo, ale je to taká ľahká vodka, nie je to dobré. A potom, to je asi také ešte k tomu doplnenie, čo pijú a čo jedia, tak presne, ako Marta hovorí. Málo soli, málo korenia, veľa oviec. Pretože teda hlavná tá zložka sú ovce alebo teda jahňacie. Ale tiež to bolo také milé, že sme tam v tých jurtách teraz a zrazu sa tam zjavila ovca, keď sme sa vrátili z tých koní a že: „Aha, ovca!“ A teraz ten lokálny človek hovorí: „Dinner!“ A teraz ju zabili pred nami, ja som tam zostal tak, ja ani slovenské zabíjačky nemusím, tak pozerám, že fúha. A potom to tam celé rozobrali a pripravili taký tradičný pokrm, čo je vlastne v takom... Na ohni, tam zobrali to mäso, vykladali to mäso, potom tam dali tú platňu alebo čo to bolo, tam dali také veľké kamene do toho, zase to tak poprekladali, také lasagne nejaké alebo čo a potom sa to porcírovalo. Ešte urobili zo všetkých tých vnútorností kompletne ako zabíjačkové produkty. Neviem ako to chutilo, ja som to nejedol, ale naozaj tá kuchyňa je fádna, ale akože taká pikoška, že čo by tak mohol človek, že keby niekde narazil na to, tak plnia tam svište. To je tiež taká ďalšia vec, že majú kozy, tá koza sa naplní nejakou zeleninou, hlavne koreňovou. A zvykli tak aj svište robiť, ale to by ste museli vyslovene si niekde požiadať, ja neviem, u nejakého nomáda, keby zrovna ten svišť išiel okolo asi, keď to je také čerstvé ešte. A nie je to také, že každý deň a v Ulanbátare už vôbec nie, ale taká, čo tam napríklad jedávajú. Takže tak. Kvôli jedlu by som tam určite nešiel, keby som si mal vybrať. Ako gurmánsky zájazd by som nešiel.

Gregorová: Určite je tam veľa iných vecí, prečo sa Mongolsko oplatí navštíviť. Ja vám teda veľmi pekne ďakujem za rozhovor aj za inšpiráciu. Som rada, že ste prišli.

Dobrodružným putovaním po nomádskom Mongolsku vás prevedie aj jeden z našich top sprievodcov Juraj Kordík.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.