TOP 5 miest, ktoré musíte navštíviť v Jeruzaleme

Moderný Západný Jeruzalem už dávno nie je tým, čím býval. Starú a novú architektúru spája už len povinné používanie jedného a toho istého stavebného materiálu, ktorým je tzv. „jeruzalemský kameň“. Bol to dokonca prvý zákon vydaný Britskou mandátnou správou, ktorý prikazoval v Jeruzaleme a na jeho okolí používať na obklad stavieb výhradne tento kameň. Vďaka tomu mesto pôsobí mimoriadne jednoliatym farebným dojmom. Duch starých čias, malých konzervatívnych komunít a detí hrajúcich sa v uzavretých vnútorných dvoroch je však už preč, ostal nenávratne stratený kdesi v 50. a 60. rokoch. Až na jednu výnimku... Tou je práve sídlisko Nachlaot, v preklade niečo ako „pozemky“.

Do dvoch jeruzalemských ultraortodoxných štvrtí Mea Shearim a Ramot sa turistom neodporúča chodiť, pretože by sa tam naozaj nemohli cítiť vítaní. Štvrť Nachlaot navonok tiež ešte pôsobí ortodoxným dojmom, štruktúra obyvateľstva sa však už výrazne zmenila. Je však skutočnou cestou nazad v čase a oázou pokoja uprostred rušného mesta. Stačí pár krokov bokom z frekventovanej ulice a ocitáte sa medzi učupenými domčekmi, zelenými záhradkami a detskými ihriskami tejto dosť oddelenej štvrte. Jednotlivé komunity sa uzatvárali nielen pred okolitým svetom, ale ešte aj jedna pred druhou, takže tu máte akési „getá v rámci geta“. Skvelou ukážkou je napríklad Minský dom pre komunitu pôvodom z bieloruského Minska. Dnes sú mnohé budovy mierne upravené študentmi alebo avantgardnými umelcami.

Hneď vedľa tejto štvrte sa nachádza centrálna historická tržnica západného Jeruzalema, Mahane Yehuda Market. Ak si niekto myslí, že sa atmosférou aj tovarom jedná len o ďalší „súk“, je na omyle. Arabský „súk“ a židovský „šúk“ síce navonok pôsobia rovnakým dojmom chaosu, hluku a nepreberného množstva tovaru, židovský šúk je však iný. Odlišuje sa samozrejme hlavne charakterom ponúkaného tovaru. Obrovské množstvo čerstvého ovocia a zeleniny majú síce arabský a židovský trh spoločné, ale zvyšok komodít a celková atmosféra je úplne iná. V bočných uličkách nájdete štýlové krčmičky a reštaurácie, gurmánske stánky a umelecké obchody. Vo večerných hodinách sa obchodné stánky menia na pozoruhodné bary a koncertné pódiá. Najlepší čas na návštevu tejto tržnice je piatok doobeda, kedy sa zodpovedné židovské gazdinky snažia nakúpiť všetko potrebné pre slávnostnú šabatovú večeru. K intenzite miesta prispievajú svojimi vystúpeniami aj pouliční umelci.

Najnavštevovanejšie miesto krajiny má výhodu hlavne v tom, že ak tam práve nie ste v čase nejakého významného sviatku, nemusíte sa tlačiť v žiadnych veľkých davoch. To bohužiaľ neplatí pre ženskú časť, ktorá je priestorovo obmedzená a je v nej vždy husto, fyzicky aj emocionálne. Zaujímavé je sledovať ortodoxné ženy, ktorým Tóra po vydaji prikazuje mať vždy prikrytú hlavu. Mnohé z nich tento príkaz modifikovali a nosia skvele vyčesané lesklé parochne. Mužská časť je rozlohou väčšia a ešte zaujímavejšia. Ortodoxní židia, ktorých laické židovské obyvateľstvo prezýva „tučniaky“ (kvôli farebnej zhode ich strohého čierno-bieleho oblečenia s dotyčným nelietavým vtákom), sú určite tou najmenej prehliadnuteľnou zložkou obyvateľstva. Pritom práve táto farebnosť by pozornosť budiť nemala, ako píše Kniha Deuteronómium: „čierna je farbou jednoduchosti a skromnosti“. Každý prvok ich odevu a výzoru je prísne podriadený príkazom Písma, ktorého štúdiu venujú muži každú voľnú chvíľu. To sa podpisuje aj pod fakt, že v Jeruzaleme je údajne najvyšší počet optikov v pomere k počtu obyvateľov na svete. Len málokto, kto sa do ultraortodoxnej komunity narodil, z nej vo svojom živote unikne. Ak áno, tak práve z tých ľudí často bývajú tí najlepší počítačoví programátori. Sú totiž schopní určitého myslenia, ktoré sa v IT sektore vyžaduje. Tóra totiž nie je len obyčajný text, ale každé písmeno má presnú číselnú hodnotu, ktorú oni pri čítaní vnímajú.

Múr bez ľudí až taký ohurujúci nie je. Fyzicky prvých sedem (diskutabilne 11) vrstiev kameňov nad súčasným povrchom zeme je posledným pozostatkom veľkého židovského Chrámu, ktorý zničili Rimania v roku 70 n.l. Večná Božia prítomnosť sa následne presunula zo zničenej Najsvätejšej svätyne práve do tohto múru a prebýva v ňom dodnes. Ak teda existuje miesto, kde je na Zemi večne prítomný Boh, je to práve tu. Ako je obvyklé vo Svätej zemi, ani tu to s názormi nie je práve jednoduché. Moslimovia berú Múr nárekov len ako bočnú stenu mešity Al Aksá s tvrdením, že nie je dokázané, že nejaký židovský chrám niekedy vôbec na Chrámovej hore stál. Málokto však odolá tomu, aby do škáry medzi jednotlivými blokmi vložil na papieriku svoje prianie. Či už v znení „chcem byť zdravý“, alebo „chcem Lamborghini Murciélago“, snáď by sa raz malo splniť... 

Spolu s Múrom nárekov najnavštevovanejšie miesto v Izraeli, hoci každému je jasné, že sa jedná o miesto dosť smutné. Na druhej strane aj nesmierne dôležité. Ako povedal filozof, človek umiera dvakrát: prvý raz fyzicky a druhý raz vtedy, keď sa na neho úplne zabudne. Tomu druhému sa práve všemožne snaží zabrániť táto skvelá muzeálna inštitúcia. Americký generál Eisenhower dal po vylodení v Normandii svojim vojakom rozkaz dokumentovať všetky zverstvá nacizmu, pretože predpokladal, že raz sa nájde niekto, kto bude tvrdiť, že sa nič z toho nikdy nestalo. No a keďže pamäť ľudstva je krátka, treba pôsobenie Yad Vashem o to viac oceniť. Múzeum holokaustu zaberá pomerne veľkú plochu na hore so skvelými panoramatickými výhľadmi. Skladá sa z viacerých objektov a inštalácií pod otvoreným nebom (napríklad železničný vozeň ako Pamätník transportov). Najsilnejší je Detský pamätník architektonicky poňatý ako nedokončený dom. Nedokončený dom symbolizuje všetky zmarené snahy rodičov, ktorí prišli o svoje deti. Objekt múzea samotného sa vrezáva ako nôž do skaly a prehliadka jednotlivých miestností je realizovaná v čisto chronologickom poradí udalostí 30. a 40. rokov. Takmer každý vystavený exemplár rozpráva svoj vlastný príbeh, dokonca je tu autentická časť dlažby a lavička z Varšavského geta. Návšteva miest, kde sa tieto udalosti naozaj odohrávali (napríklad Osvienčimu), kladie na turistu omnoho väčšie nároky. Toto je predsa len múzeum. Celková atmosféra nie je až taká ťaživá a na rozdiel od starej verzie múzea, táto nová expozícia si už nekladie za cieľ návštevníka šokovať, skôr poučiť.

Povinnosť každého kresťana a životný sen stredovekého pútnika, pre skeptikov a ateistov zase tá najlepšia prechádzková trasa cez jeruzalemské Staré mesto. Staré mesto nie je žiadne múzeum pod otvoreným nebom, ale husto obývaná mestská zóna s viac než 30 tisíc obyvateľmi. Preto sa nemožno diviť, že v dnešnej podobe je Via Dolorosa orientálny bazár, ktorého ponuka zahŕňa od spodnej bielizne až po čínske plastové hračky úplne všetko. Čo niekoho môže pohoršiť, iného zase fascinuje. Samotný priebeh Krížovej cesty je skôr otázkou tradície než toho, že by mal oporu v historických či archeologických faktoch. Dôveryhodnosť jednotlivých zastavení sa výrazne líši. Zastavenia číslo 1 a 2 (Kristovo zbičovanie a naloženie kríža) sa dajú napríklad lokalizovať takmer s istotou, pretože presne vieme, kde stála Antoniova pevnosť, sídlo rímskej vojenskej posádky, kde sa počas významných sviatkov mal povinnosť zdržiavať aj rímsky prefekt. Takisto Chrám Božieho hrobu na Golgote je historicky veľmi dôveryhodným miestom. Rimania sa snažili zabrániť narastaniu kresťanského kultu tým, že na významných miestach spájajúcich sa s Ježišovým životom stavali pohanské svätyne, ktorými sa snažili význam tých miest prekryť. Takto paradoxne pomohli Sv. Helene o pár storočí neskôr pri ich hľadaní. Na mieste Kristovho narodenia v Betleheme stál rímsky Adonisov háj, miesto popravy na Golgote bolo zase maskované svätyňou pre Venušu. A či na tomto vlastne veriacemu človeku vôbec záleží? Viera je iracionálna vec a z jej pohľadu môže byť jedno, či ste od udalostí Nového zákona vzdialení päť metrov alebo dvadsať. Archeologicky môžeme dokazovať len ľudí ako Kráľ Dávid a jemu podobní, o ktorých sa zachovali dôkazy vytesané v kameni či vyrazené v minciach. Ako môžeme dokazovať niekoho, ako bol Ježiš, obyčajný človek, jeden z milióna?

Napriek tomu je Via Dolorosa a Boží hrob tým hlavným dôvodom, prečo obrovské množstvá pútnikov prúdia do Izraela. Viera týchto ľudí robí tie miesta ešte zaujímavejšími, než sami osebe sú a pridáva im zvláštnu vibráciu. Kostol ako taký nie je žiadny architektonický skvost, jedná sa o pomerne strohú protogotickú štruktúru. Keď však ale napríklad vidíte, ako na kamennú dosku Kristovho pomazania (zastavenie číslo 13) matka v nádeji položí ochrnuté dieťa alebo tam Brazílci pre požehnanie kladú futbalové lopty, ostanete stáť v nemom úžase. Veľmi často sa práve na Krížovej ceste a v samotnom Chráme dajú priamo pozorovať skvelé príklady tzv. jeruzalemského syndrómu, ktorý je u psychológov pomerne známym faktom. Nemocnica Hadassah v Ein Karem má dokonca jedno špecializované oddelenie, ktoré sa venuje týmto prípadom a tiež personifikáciám, kedy si turisti pod vplyvom duchovnej atmosféry zrazu začali pripadať ako vtelenie Krista, Panny Márie či Jána Krstiteľa.

Na úpätí Olivovej hory sa rozprestiera Getsemanská záhrada. Rozlohou neveľké miesto zaujme hlavne prastarými olivovníkmi a Bazilikou všetkých národov. Ak máte to šťastie a v čase vašej návštevy sa vyhnete veľkým davom, je to miesto skutočného pokoja.

Na návštevu tohto mesta, ktorého samotný názov je synonymom svätosti, máme vyhradené počas programu poznávacieho zájazdu celé tri dni, počas ktorých nasajete niečo z atmosféry tohto čarovného mesta.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.