TOP 8 pamiatok, ktoré nesmiete pri návšteve Maroka vynechať

Fez a Marakeš sú dve hlavné veličiny marockého cestovného ruchu. Dve historicky najdôležitejšie kráľovské mestá, ktoré na seba ale často pozerali cez prsty. Vo svojej podstate ani nemôžu byť rozdielnejšie. Zatiaľ čo Marakeš v sebe stelesňuje berberskú kultúru a závan subsaharskej čiernej Afriky, hrdý Fez je predovšetkým centrom arabskej kultúry a vzdelanosti. Návšteva spletitého labyrintu uličiek najväčšej mediny (stredovekého starého mesta) je pre väčšinu ľudí vrcholom programu celého zájazdu. Je len málo miest na svete, kde vám doslova pred očami ožije plne funkčný stredovek so všetkým, čo k tomu patrí. Ak by v uličkách neboli davy turistov a elektrické káble, pocit 14. storočia by bol dokonalý. Medina je kompletne bez prístupu automobilovej dopravy, celú obslužnosť vrátane dovozu tovaru či odvozu odpadkov plnia len osly a mulice. Veľmi často sa vám môže stať, že sa doslova pár krokov spoza vás vyrúti obrovská mulica s nákladom kravských koží na chrbte, ktorá si vykračuje absolútne nečujne. To preto, že kopytá má podbité zvyškami pneumatík. Nielenže to zvieratá úplne odhlučnilo, ale sa im vďaka týmto podrážkam vôbec nešmýka. Medina Fezu je s rozlohou 280 hektárov najväčšia na svete. Na tejto ploche ukrýva zhruba 9400 uličiek, v ktorých sídli neuveriteľných 75 000 obchodov. Ak by ste chceli prejsť úplne každou uličkou, nachodili by ste neskutočných vyše 400 kilometrov.

V uličkách stretnete obrovské množstvo miestnych ľudí a ešte väčšie množstvo túlavých mačiek. Intenzita vizuálnych, zvukových a hlavne čuchových vnemov snáď už ani nemôže byť väčšia. Najväčší zápach je pochopiteľne v blízkosti historických koželužní, kde sa dodnes zvieracie kože spracúvajú tradičným spôsobom. Okrem obchodov v sebe úzke uličky skrývajú aj veľké množstvo historických pamiatok, ktoré sú však pre nemoslimov bohužiaľ neprístupné. Medzi nimi má špeciálny význam hlavne najstaršia univerzita na svete, ktorá nepretržite funguje od roku 859.

Jeden z približných prekladov názvu tohto najživšieho námestia Afriky by znel paradoxne „námestie ničoho“. Nič už nemôže byť vzdialenejšie pravde a milovníci božského pokoja by sa mali od tohto miesta držať čo najďalej. Množstvo a ponuka tovaru pouličných obchodníkov rastie každú hodinu, nielen vo večernom čase má návštevník dojem, že počet predávajúcich prevyšuje počet kupujúcich. Každý sa snaží čo najlepšie obstáť v každodennom boji o prežitie, či už domáci alebo predavači zo Senegalu. Nielen materiálnymi vecami je však človek živý. Práve záchrana tohto námestia pred pazúrmi developerov dala organizácii UNESCO popud na založenie zoznamu nehmotného svetového kultúrneho dedičstva. Čokoľvek, čo sa nedá uchopiť, je vo svojej podstate ešte krehkejšie než fyzické pamiatky, pretože je ohrozené zabudnutím. Spevy, tance, príbehy. Na tomto kúsku dláždenej plochy menom Jemaa el Fnaa sú však tieto ústne tradície zdá sa ešte v úplnom bezpečí. Je neuveriteľné, že v dobe smartfónov a cloudových riešení sú ešte mladí ľudia schopní so záujmom v kruhu počúvať ústne príbehy starého berberského rozprávača. O kúsok ďalej nájdete skupinu tanečníkov, zaklínači hadov sú priam na každom kroku a večer svojich miláčikov už radšej musia odložiť do košíkov, inak by ľudia po nich pošliapali. Celkovo sa v priebehu dňa spektrum ponúkaných služieb a zážitkov výrazne mení. Zubár, ktorý priamo na námestí vykonáva svoje stomatologické zákroky, už by večer dostatočne dobre na svojich pacientov nevidel. Večer si prichádzajú na svoje skôr milovníci hudby a jedla. Nespočetné množstvo očíslovaných stánkov ponúka okrem skvelej pomarančovej šťavy aj mnoho autentických pouličných jedál pripravených priamo pred očami. Počet ľudí na námestí a v jeho okolí po západe slnka začína kulminovať a zdá sa priam nemožné, aby sem prichádzali ešte ďalší. Na počudovanie sa sem ľudia neprestávajú valiť. Bez nich by však toto miesto nemalo význam.

Ak si niekto myslí, že keď už raz bol na púšti v Egypte, v Tunisku alebo v Emirátoch, má dokonalú predstavu o každej púšti na svete, tak sa veru prudko mýli.  Žiadna púšť nie je rovnaká, práve naopak. Existujú nekonečné variácie farby piesku, jeho štruktúry, drsnosti, reliéf krajiny je všade úplne iný. Púštne duny v oblasti Merzouga a Erg Chebbi plne zodpovedajú tomu, čo si človek z Európy predstaví pod pojmom „Sahara“. Táto predstava je príliš zidealizovaná, v skutočnosti Saharu z veľkej časti vypĺňa drsná vápencová plošina plná kameňov. Len málokde narazíte na jemnučké presypy piesku a duny takejto impozantnej výšky. A práve preto sú tieto vysokánske duny takým obľúbeným cieľom turistov. Ideálnym časom na návštevu je západ slnka, ktorý dáva piesku veľmi fotogenickú medovú farbu. Komu sa nechce po hrebeni duny ísť peši, môže využiť služby ťavy. Tieto koráby púšte sú tu doma a starajú sa o ne skupinky miestnych nomádov, ktorí vám môžu na dunách robiť spoločnosť a porozprávať čo-to o svojom zaujímavom, no neľahkom živote. V blízkosti dún vyrástli aj niekoľké kempy, v ktorých sa dá aj prenocovať uprostred púštneho ticha a pod hviezdami, ktoré priam evokujú Exupéryho príbeh o Malom princovi. Koniec koncov, Antoine de Saint-Exupéry nad touto púšťou veľmi často lietal, keď plnil funkciu poštového pilota zo základne Tarfaya na pobreží Atlantiku.

Sláva mocného Ríma bola okázalá a viditeľná nielen v jeho najvýznamnejších mestských centrách, ale aj na úplných okrajoch impéria. Práve mnohé menšie a stredne veľké mestá Rímskej ríše oplývali v skutočnosti omnoho väčším blahobytom než samotný Rím. Ten sa mnohokrát topil v občianskych nepokojoch a revoltách, zatiaľ čo ďaleko na okrajoch ríše panoval pokoj a občania sa mohli nerušene venovať honobeniu bohatstva, stavať honosné vily a zdobiť ich krásnymi mozaikami.  Volubilis bol kedysi jedným z hlavných centier okrajovej provincie Mauritania Tingitana, mal asi 15 000 obyvateľov a bohatol predovšetkým vďaka vývozu olivového oleja a divokých zvierat na gladiátorské zápasy. V meste bolo identifikovaných vyše 120 obchodov a niekoľko desiatok olivových lisov. Priamo na mieste sa zachovali krásne mozaiky (vyše 30), ktoré zdobia podlahy opulentných víl. Práve mozaiky dali týmto vilám ich dnešné názvy. Dom delfína, dom Orfea, dom Venuše, to je len niekoľko z nich. Z voľne stojacich štruktúr dominujú Víťazný oblúk a Bazilika. Úsmev na tvári zase svojou oplzlou výzdobou vyvolá návšteva miestneho lupanaru, čiže nevestinca. Treba dodať, že už samotná poloha areálu na kopci krásne vsadenom do okolitej poľnohospodárskej krajiny, pridáva ďalšie extra body k jeho návšteve.

„Priesmyk horských pastvín“ je jedným z troch možných priesmykov, ktoré prepájajú Marakeš cez Vysoký Atlas so saharskou časťou krajiny. Dnes sa dá prejsť asfaltovou cestou, ktorú 14 rokov budovala francúzska cudzinecká légia v období pred 2. sv. vojnou. Serpentíny kulminujú vo výške 2260 m n.m., kde sa nachádza pamätník s menami inžinierov, ktorí sa na stavbe podieľali. Všade striehnu miestni berberskí predavači skamenelín a kryštálov, ktoré sa tu skutočne vyskytujú v obrovskom množstve a tvaroch. Z odpočívadla na najvyššom mieste cesta začína klesať smer Marakeš. Takmer povinnou zastávkou je ženská kooperatíva na výrobu arganového oleja, ktorý sa považuje za „nový olivový olej“ a svojimi vlastnosťami olivový olej zďaleka prevyšuje. Vyrába sa v dvoch verziách: jedlá gastronomická slúži hlavne na prípravu studených šalátov, verzia kozmetická na vonkajšie použitie je známa hlavne skvelými účinkami na vlasy a nechty. Nasledujúci úsek cesty, hlavne v okolí dedín Zerkten a Taddart ponúka azda tie najspektakulárnejšie scenérie, aké poznám. Hory nadobúdajú červenú farbu, ktorá skvele kontrastuje s tmavozeleným lesným porastom. Práve pôda z tejto oblasti dala Marakešu jeho prezývku „červené mesto“.

Hoci Maroko je veľmi rozmanitou krajinou s mnohými typmi krajiny a reliéfu a s veľkými zelenými plochami obrábanej pôdy, predsa jeho saharská časť je to, čo v očiach turistu rezonuje absolútne najviac. A azda najkrajšie panorámy ponúkajú háje datľových paliem v oázach berberského mesta Tinghir v predhorí Vysokého Atlasu. Mesto je centrum predaja kobercov, ktoré jedna miestna nomádska rodina vykupuje od žien zo širokého okolia, preto je zastávka v „Berberskom dome darčekov“ neodmysliteľnou súčasťou pobytu v meste. Architektúra tejto oblasti vyvoláva mimoriadne nestály dojem, keďže mnohé budovy sú postavené z utlačenej hliny, ktorá je tradičným miestnym stavebným materiálom. Mnohé tieto „ksary“ a „kasby“ sú priam umeleckým dielom a sú bohato zdobené vyrezávanými berberskými ornamentami.  Mnohé z nich sú bohužiaľ už v polorozpadnutom stave. Pomerne dobre sa však vynímajú a tvoria akúsi hranicu medzi sýto zelenou farbou oázy a vyprahnutou suchou púšťou. Asi dvadsať minút jazdy od mesta sa nachádza kaňon rieky Todra. Malá riečka vyhĺbila vskutku impozantnú roklinu s takmer kolmými vysokánskymi stenami, ktoré nielen že sa dobre vynímajú na fotografii, ale pre skalolezcov z celého sveta predstavujú veľkú výzvu.

Už spomínaný stavebný materiál „pisé“ (utlačená hlina) dal zrod aj najväčšiemu ksaru celého Maroka, takzvanému „pieskovému zámku“ Ait Ben Haddou. Ako u prakticky všetkých stavieb tohto typu, ani v tomto prípade nie je možné určiť presný vek. Steny jednotlivých stavieb totiž treba neustále obnovovať a nanášať tenučkú vrstvu novej hliny, upchávať praskliny. Hlavne po daždi, keďže tento typ architektúry je na pôsobenie vody a dažďa mimoriadne citlivý. Je však možné, že nejaké budovy tu stáli už v 11. storočí. Táto obchodná križovatka berberských a nomádskych kmeňov celej oblasti sa skvele vyníma ako pohľadnicový motív a jeden z ústredných motívov akejkoľvek prezentácie marockého cestovného ruchu. Niet divu, že už od konca 60. rokov si filmári z viacerých krajín vyberali túto lokáciu ako miesto natáčania mnohých známych filmov. Okolité hory si už zahrali Tibet, Svätú zem, Egypt či dokonca iné planéty. 

Najväčšie mesto krajiny osobne považujem v porovnaní so štyrmi kráľovskými mestami (Rabat, Meknes, Fez a Marakeš) za akúsi chudobnú príbuznú. Casablanca je obrovské moderné mesto, ktoré vyrástlo za éry francúzskeho protektorátu ako ekonomické srdce tzv. „užitočného Maroka“. Predlohou na jeho urbánne plánovanie bolo mesto Marseille a odhliadnuc od arabských nápisov vlastne celá Casablanca pôsobí dojmom juhofrancúzskeho mesta na africkom kontinente. Množstvo secesných budov, široké bulváre, mestské parky... Toto si zrejme plne uvedomoval aj niekdajší kráľ Hassan II a rozhodol sa darovať mestu zreteľnú pamiatku, ikonický monument, ktorý by ho jednoznačne identifikoval na turistickej mape sveta. Jednoducho chcel mestu zabezpečiť to, čím je pre Paríž Eiffelova veža alebo pre Londýn Big Ben.

V 80. rokoch sa preto začalo s výstavbou veľkolepej mešity, ktorá sa mala stať najväčšou v Afrike a jednou z najväčších v celom moslimskom svete. Hoci výstavbu sprevádzali menšie kontroverzie, v roku 1993 došlo k slávnostnému otvoreniu. Svoj štatút najväčšej mešity afrického kontinentu si úspešne drží dodnes a figuruje aj vysoko v zozname najväčších mešít sveta. Unikátna je už samotná poloha na útese tesne nad pobrežím Atlantiku. Skvele vyjadruje polohu Maroka ako akejsi najzápadnejšej bašty celého moslimského sveta, je to akási mešita na najzápadnejšom konci teritória islamu. Budova v sebe skvele spája elementy zeme, vzduchu a vody. Stojí síce na zemi, avšak tesne nad vodou. Element vzduchu je prítomný v sviežom morskom vánku, strecha stavby je roztvárateľná, v prípade priaznivých meteorologických podmienok sa tak veriaci môžu modliť pod hviezdnatou oblohou či priamo pod lúčmi poludňajšieho slnka. Minaret je vysoký 210 metrov a jedná sa tak o bezkonkurenčne najvyššiu náboženskú stavbu sveta. V noci z jeho špičky smerom do Mekky svieti zelený laserový lúč. Exteriér aj interiér sú krásne zdobené, použité boli takmer výhradne len drevo, žula a iné stavebné materiály priamo z Maroka. Casablanca v tejto budove získala naozaj dôstojnú dominantu, ktorú môžete obdivovať už z veľkej diaľky.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.