Viete odkiaľ pochádza sviatok Halloween a ako sa oslavuje vo svete?

Je to čas keď chladnému počasiu definitívne podľahnú aj posledné zvyšky úrody, keď si noc ukrajuje z denného svetla stále výraznejšie porcie a vietor usilovne prehadzuje spadnuté lístie z jednej kopy na druhú. Pre keltské kmene, žijúce pred viac ako 2000 rokmi na území Írska, Británie a severného Francúzska, to bol i čas rituálnych vatier, ktorých sila a očistná moc ich mali chrániť pred prichádzajúcou zimou.

Sviatok zvaný Samhain sa konal od 31. októbra do 1. novembra a niesol sa v znamení obetí pohanským božstvám, od ktorých sa očakávala pomoc počas nastávajúcich šiestich ťažkých zimných mesiacov. Popri daroch a obetiach sa dala priazeň bohov získať aj tancom v kostýmoch, ktoré na Samhaine nikdy nemohli chýbať. Kelti tiež verili, že v túto noc sa otvárala brána medzi svetom živých a mŕtvych a cez ňu sa duše zosnulých vracali späť na zem. Okrem toho, že bežných smrteľníkov duchovia strašili, keltskí kňazi, druidi, ich vedeli využiť aj na predpovedanie budúcnosti.

Po dobytí keltských území Rimanmi, a počas ich následnej 400 ročnej nadvlády, priebeh osláv Samhainu postupne priberal nové prvky. Ferálie, rímska pietna spomienka na blízkych zosnulých a slávnosť bohyne prebytku, sadov a ovocia Pomony, obe prispeli svojim dielom k spestreniu a oživeniu keltského vítania zimy.

Medzitým na opačnom konci kontinentu ustanovil deň uctievania všetkých kresťanských martýrov po prvýkrát začiatkom 7. storočia pápež Bonifác IV. No z pôvodného dátumu 13. mája na 1. novembra ho presunul až o viac ako sto rokov neskôr pápež Gregor III. S rozmachom kresťanstva naprieč Európou až na Britské ostrovy si tento sviatok a jeho názov prispôsobili aj národy Angličanov, Írov a Škótov. Práve v starej škótštine sa predvečer dňa Všetkých svätých volal „All Hallows Eve“, neskôr skrátene Halloween.

Ani s novým vierovyznaním a novým názvom obľúbeného sviatku však tradičné rituály z dávnych čias Samhainu neupadli do zabudnutia. Vatry, kostýmy, duchovia, čary i zaklínadlá a popritom hlavne veľa rodovej súdržnosti a dobrej zábavy si zachovali svoje čaro i navzdory spoločenským zmenám.

Osobitú, modernú podobu so všetkými známymi zvykmi dostal Halloween až od kolonistov Severnej Ameriky. Silne protestantské komunity ho veľmi neoslavovali, no írski usadlíci svoje tradície zachovávali a rozvíjali aj mimo rodnej zeme. Pribudli k nim rozprávania strašidelných príbehov o duchoch a vystrájanie nevinných žartov.

Trick-or-treating, čiže chodenie od domu k domu v strašidelných kostýmoch má pôvod vo viere starých Keltov, že na halloweensku noc zo záhrobia vychádzajú duchovia. Ak nejakú domácnosť takýto duch navštívil, bolo nutné ho nejako uchlácholiť, najlepšie pohostením. A s týmto cieľom sa začali za duchov prezliekať aj ľudia – každý, kto chcel mať od hrozby podomových strašidiel („trick“) pokoj, musel si ich získať niečím chutným pod zub („treat“). Tento zvyk neskôr prerástol do obľúbeného, susedské vzťahy utužujúceho zhromaždenia, formálne podporovaného samosprávami a komunitnými združeniami naprieč celou Amerikou.

Z írskej ľudovej povesti pramení aj ďalšia typická aktivita halloweenskej sezóny – vyrezávanie tekvíc („Jack O’ Lantern“). Lakomý Jack raz pozval na drink samotného diabla a keď prišlo na platenie, verný svojmu menu presvedčil čerta, aby sa zmenil na mincu. Len čo to urobil, vložil si Jack mincu do vrecka kde nosil aj kríž, čo diablovi bránilo zmeniť sa späť. Aby sa vyslobodil, musel čert sľúbiť, že dá Jackovi celý rok pokoj a ak by ten náhodou zomrel, neprijme ho do pekla. Po roku sa diabol vrátil, ale Jack ho opäť prekabátil a tentoraz si vyjednal pokoj rovno na desať rokov. Než stihli uplynúť, Jack zomrel. Boh ho však, ako podvodníka, odmietol vziať do neba a diabol musel zasa dodržať slovo, takže pre úbohého Jacka nebolo miesto ani v pekle. Jediné, s čím čert lakomca vypravil naspäť na zem, bol žeravý uhlík, aby si mohol svietiť na cestu. Jack ho vložil do vykrojenej tekvice a dodnes takto blúdi po svete.

Z rímskych rituálov uctievania bohyne Pomony vychádza zábavná hra, ktorej cieľom je len pomocou úst vytiahnuť jablko z nádoby s vodou („Apple-bobbing“, „Snap Apple“). Hrávajú ju na Halloween mladí, slobodní ľudia a komu sa podarí jablko uchmatnúť ako prvému/prvej, skončí najskôr zo všetkých zúčastnených pred svadobným oltárom.

I keď halloweenske vatry už nezohrávajú takú dôležitú úlohu ako kedysi, stále ich pripomínajú sviečky a zopár ďalších symbolov. Obraz bosorky na metle vznikol pravdepodobne z predstavy (psychoaktívnymi bylinami intoxikovanej) príslušníčky kultu wicca, tancujúcej okolo ohňa. Čierna mačka bola zasa jej najvernejšou spoločníčkou a údajne aj naznačovala prítomnosť temných síl. Nemožno sa ani čudovať, že takéto divadlo vylákalo z úkrytov hmyz a netopiere, ktoré si, rovno pred očami celého pohanského zhromaždenia, veselo poletovali nad žiarivými vatrami.

Rastúca popularita Halloweenu nemohla obísť ani Hollywood. „Scary movies“ mali vždy v radoch divákov silnú základňu a halloweenske témy sa opakovane s úspechom vracali na strieborné plátno. Ku klasickým patria „Halloween“ legendárneho Johna Carpentera alebo, pre deti vhodnejší, animovaný „Je to veľká tekvica, Charlie Brown“. Aj vďaka nim sa z Halloweenu postupne stal svetový fenomén.

Halloween v americkom štýle však nie je ani zďaleka jediným variantom osláv často vyhladovaných, ovzduším svištiacich mŕtvych duší.

Aj vo viacerých krajinách východnej Ázie ľudia veria, že koncom leta nad zem vylietavajú lační duchovia. Aby ich upokojili, organizujú napríklad v Hong Kongu Festival hladných duchov. Touto cestou ponúkajú efemérnym bytostiam jedlo, peniaze a zmierenie.

Pangangaluluwa je zasa filipínskym sviatok, počas ktorého chodia deti po domoch a prosia o modlitby za zosnulých, uväznených v očistci. Ich púť je posledné roky sprevádzaná darčekmi v podobe sladkostí, ale religiózny účel sa stále zachováva.

Podobne tak vyznávači hinduistického boha smrti Yamu v Indii dúfajú, že ak v priebehu sviatku Pitru Paksha správne vykonajú predpísaný ohňový rituál, budú sa môcť duše ich mŕtvych príbuzných natrvalo vrátiť na večný odpočinok. V krátkom období tohto sviatku sa totiž cestou z očistca ocitnú medzi živými a ak sa rituál náhodou nevydarí, budú sa musieť po svete túlať večne.

Sviatok Všetkých svätých, ako ho poznáme v našich končinách, sa oslavuje aj v iných regiónoch Európy s prevahou katolíkov. Sviečkami presvietené cintoríny, prípadne obrovské aranžmány chryzantém guľovitých tvarov vidno na prelome októbra a novembra v Česku, Poľsku, Taliansku, Fínsku, Pobaltí i na Balkáne.

Úcta k mŕtvym predkom, či už sa vracajú k svojim potomkom, alebo zostávajú v ríšach záhrobia, je aj ústrednou témou festivalu Awuru Odo v Nigérii a budhistického sviatku Pchum ben v Kambodži.

Fascinujúcu pastvu pre oči ponúka El Día de los Muertos („Deň mŕtvych“), oslavovaný v Mexiku a ďalších krajinách strednej a južnej Ameriky. I napriek všadeprítomným hladkým bielym lebkám nie je atmosféra tohto sviatku v žiadnom zmysle strašidelná (skôr naopak) a s výnimkou rovnakého dátumu osláv nemá s Halloweenom veľa spoločného. 

Día de los Muertos je pestrofarebnou a radostnou slávnosťou, počas ktorej živí vyjadrujú lásku a rešpekt zosnulým, nikto nesmúti, nikto nikoho nestraší a „obetné“ jedlo nie je úplatkom, ale autentickým prejavom pohostinnosti k dušiam, unaveným dlhou cestou.

Festival trvá dva dni. V prvý deň vyzdobia rodiny vo svojich domovoch oltáriky na počesť zosnulých príbuzných. Dominujú im kvety známe pod názvom garafia, aksamietnica, alebo smraďuška (lat. rod Tagetes), obyčajne sýtej a žiarivej žlto-oranžovej farby. Kvetové dekorácie dopĺňa obľúbené jedlo zosnulých a mierne sladký chlieb pan de muerto („chlieb mŕtvych“), pečený len pre túto príležitosť. Nechýbajú ani podobizne mŕtvych, religiózne objekty a samozrejme biele lebky. Poeticky nadanejší pozostalí môžu do lebiek vložiť zvitky s krátkymi vtipnými epitafmi na účet zosnulých.

Druhý deň oslavy pokračujú na cintorínoch, kde sa, opäť v ostrom kontraste napríklad so sviatkom Všetkých svätých, konajú na hroboch pikniky za sprievodu hudby.

Biela lebka je hlavným symbolom Día de los Muertos a najčastejšie ju vidno v troch formách – ako cukrovinku, hlinenú dekoráciu a masku na tvári účastníkov osláv. Popri lebkách a kvetoch garafie sú pre slávnosť typické aj farebné kostýmy a výtvory umeleckého spracovania papiera zvaného papel picado („dierkovaný papier“).

Korene Dňa mŕtvych siahajú do čias Aztékov a Toltékov, silne ho ovplyvnilo i kresťanstvo a jeho súčasný nezameniteľný charakter je vyváženou zmesou oboch. UNESCO festival v roku 2008 zaradilo na zoznam chráneného kultúrneho dedičstva (ktorý neobsahuje len architektonické monumenty, ale aj nehmotné tradície).

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.