Vietnam - skúsenosti turistického sprievodcu (video)

Náš top spriecodca Juraj Kordík porozprával v štúdiu TA3, v relácii Za hranicami, svoje zážtiky s touto krajinou.

O Vietname rozprávajú:

• Juraj Kordík, sprievodca CK SATUR
• Martin Kováč, Slovák, ktorý žil vo Vietname

Gregorová: Tak Ázia je čoraz obľúbenejšia destinácia Slovákov. Vy, pán Kordík, robíte sprievodcu najmä v tejto oblasti, v našom štúdiu ste už divákom predstavili niekoľko krajín. V čom je podľa vás Vietnam výnimočný?

Kordík: Vietnam je komplexný, v prvom rade. Vo Vietname je všetko. Tam, čokoľvek si chcete pozrieť, tak môžete ísť tam. Máte tam neuveriteľne krásnu prírodu, sú tam takisto veľmi pekné pláže, je tam bohatá história, ktorá nie je iba stará, ale takisto taká tá novodobá. Každý z nás pozeral nejaké filmy, ktoré sa týkajú americkej vojny vo Vietname, takisto to tam je. Je to tam stále v nejakých častiach v podstate celkom živé. Takže, čo sa týka napríklad takej histórie, takisto prírody. Je tam neuveriteľne dobrá kuchyňa. Čo vlastne miesto vo Vietname, tak to je niečo inšie. Aj tá klasická pho polievka všade chutí inak. A sú tam neuveriteľne milí ľudia a celé to tam tak inak dýcha. Je to tam... Ten Vietnam žije. Sú nejaké krajiny, ktoré môžu byť pre niekoho sterilné, pre niekoho môžu byť moc živé a toto tu, Vietnam,  je taký – je komplexný, je úplne komplexný. Je tam všetko. Od hôr, cez národné parky, po pláže, históriu, majú tam asi najlepšiu kávu na svete, podľa mňa. To ja by som vedel urobiť len po mestách také, že „kaviarenskí povaľači“ by som vedel spraviť, taký výlet po vietnamských kávach.

Gregorová: Pán Kováč a ako by ste vy charakterizovali Vietnam?

Kováč: V podstate to, čo pán Kordík spomenul, to je všetko pravda. Vrátim sa aj k tej káve, ja nie som teda nejaký zástanca kávy, skôr čaj, voda, ale tá káva tam fakt chutí dobre. Dokonca som si zobral aj pár tých balení, teda sáčkov domov, keď som sa vracal. Čo sa týka samotnej krajiny, je to veľmi rozmanité. Tá krajina sa v podstate ťahá od severu na juh, je to nejakých 1600 km po tých zemepisných dĺžkach. Podnebie je tam rôznorodé, sever je podobný možno trošku nám, čo sa týka – v zime tie teploty sú také dosť obdobné. Juh je zas tropický, exotický. Čo sa týka toho jedla, je to veľmi rozmanité, veľa exotických plodín, zeleniny, ovocia, takže je to celkom pestré.

Gregorová: Ja už som v úvode spomínala, že vy ste vo Vietname istý čas žili, prezraďte našim divákom, že ako ste sa tam vlastne dostali.

Kováč: Ja som vo Vietname pôsobil celkovo osem mesiacov z deviatich. Dostal som sa tam cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby v roku 2015. V trvaní ôsmich mesiacov zhruba do júna 2016. Dostal som sa tam na základe informácie môjho kamaráta Dávida, ktorý tam pôsobil aj dlhšiu dobu. Momentálne pôsobí v Šanghaji so svojou priateľkou, teda pokračujú v tej lektorskej činnosti. Dostal som sa tam v podstate na základe jeho, on ma zobral spolu so sebou do Čadce, do jednej neziskovej organizácie, do KERIC-u. Touto cestou by som ich chcel aj pozdraviť. V podstate išlo o neformálne stretnutie, kde sme sa rozprávali o tom, čo oni ponúkajú, akú majú víziu, kam môžeme vycestovať, na ako dlho. V tom čase boli ponuky v podstate dve, bolo to do Peru a do Vietnamu. Rozhodol som sa pre Vietnam, prišlo mi to celkom zaujímavé, exotické, možnože aj lacnejšie na ten život. Takže tak to nejako dopadlo a išiel som nakoniec.

Gregorová: A ako vyzeral ten váš každodenný život vo Vietname, prekvapilo vás tam možno niečo, čo ste dopredu nečakali?

Kováč: Niečo málo som mal naštudované, ale iné je to vidieť, ja neviem, na videu, iné je to vidieť na papieri, ako keď sa človek dostane tam, do tej krajiny. Tak určite taká prvá facka bola, keď som vystúpil z lietadla a obaril ma pot z toho tepla a z tej vlhkosti. No a druhý taký paradox bolo to cestovanie, tá doprava chaotická. Čo pre nich chaotické nie je, pre nás, samozrejme, áno. To je asi tak všetko k tomu. Toto boli také dva veľké paradoxy, to teplo a to cestovanie.

Gregorová: A aké konkrétne miesta by ste odporučili turistom? Čo sa najviac oplatí navštíviť?

Kordík: Tak Vietnam má množstvo high-lightov. To človek, keď vezme komplexne, presne má to nejakých 1600 km na dĺžku, dajú sa vidieť, napríklad hore, Sapa. Vlastne za chvíľku pôjdu obrázky, to je čarovné miesto. Sú to vlastne ryžové terasy. Prekrásne, jedny z najkrajších na svete, ktoré tam sú. História a myslím, že tie mestečká, ktoré tam sú, mnohé z nich sú zapísané na zozname UNESCO, pretože sú buď zachovalé alebo z toho historického hľadiska. Nie každý vie, že napríklad vo Vietname sa nachádza druhé „zakázané mesto“. Jedno je teda v Pekingu, toto je mestečko Hue, s takou francúzsko-vietnamskou koloniálnou architektúrou. Je tam prekrásne mestečko Hoi An, lampiónové mestečko, čo sa k tomu viažu tie lampióniky. To je niečo neuveriteľné, každý rok to je vyhlásené na nejakom zozname najromantickejších miest, to je super. No a určite potom také tie prírodné veci, ako delta, delta Mekongu je čarovná, to je pekné miesto. Mekong je 12. najväčšia rieka na svete, tam sa vlastne vetví. No a taký high-light asi je Halong Bay, Dračia zátoka. Tam vlastne sa ide každý pozrieť a úplne, čo je najlepšie, tak ísť aspoň, no určite na viac ako jeden deň tam. Chodíme teda na dva dni aj s nocľahom. Zobudíte sa, zacvičíte si tai chi na palube lode. Je to ten high-light asi vlastne toho Vietnamu, ten Halong Bay. No a potom osobne pre mňa sú to tie tunely Cu Chi. To je vlastne, také tunelové krysy, ktoré ako ľudia, ktorí tam žili vyše dvadsať rokov, 250 km sa to ťahá až. To sú také tunely, kde vlastne ľudia sa schovávali najprv pred Francúzmi, potom pred Američanmi. Hovorím, je to také komplexné, ale ako určite by ste nemali vynechať Saigon a Hanoj. To sú také high-lighty asi tiež.

Gregorová: Pán Kováč a aké miesto ste si vy najviac obľúbili vo Vietname?

Kováč: Tak určite Hanoj, keďže som tam strávil teda väčšinu toho času a mal som teda aj dosť času aj spoznávanie toho mesta alebo miesta. A čo mne tak ešte utkvelo v pamäti, je Cat Ba ostrov, čo je v podstate ako začiatok toho Halong Bay alebo tej Halong Bay oblasti a scenéria tam bola fakt úžasná. Takže určite Hanoj a ak niečo k tomu, tak asi tá Cat Ba.

Gregorová: A čo vietnamské pláže? Oplatí sa ísť do Vietnamu aj pre tých, ktorí hľadajú oddych pri pláži?

Kordík: Vietnam má naozaj pekné pláže, čo sa týka napríklad na juhu, ako ostrov Phu Quoc. To je vlastne tropický vietnamský ostrov. Ten má asi najkrajšie pláže. No a tie ostatné pláže, ktoré tam sú – sú takisto pekné, normálne tam máte palmy. Ten piesok nie je biely ako na Maledivách, ale tie pláže sú čisté. Myslím, že si to tam skôr užijú milovníci vĺn, nie je to nejaké more, ktoré by bolo nejaký Zanzibar alebo niečo. Ale tie pláže sú pekné, sú milé. Je vlastne jedno, či sa idete pozrieť na nejakú takú pláž na bicykli, z mestečka Hoi An to máte 5 km. Teraz sme sa tam boli akurát s turistami odviesť. Že to nie je nejaké vybudované, tak to nevadí, my chodievame napríklad do Nha Trangu, čo sú normálne rezorty, tam majú hotely, množstvo reštaurácií. Na tých plážach je vynikajúce jedlo, morské plody také, že to neviete ani pomenovať, čo tam všetko majú. Takže, čo sa týka tých pláží, hej, Vietnam má pekné pláže.

Gregorová: Už tu viackrát odznelo to vietnamské vynikajúce jedlo, aj u nás na Slovensku sú veľmi rozšírené tie vietnamské bistrá. Viete vy odporučiť nejaké špeciality, ktoré vám tam zachutili?

Kováč: Tak mimo toho, čo poznajú teda našinci, polievka pho plus tie „saigonky“ rolky alebo iné také tie typické jedlá z bistra. Treba skúsiť exotiku. Ja beriem exotiku ako iné druhy mäsa. Napríklad skúsil som hada, skúsil som tam žabu, slimáky, takže aj takéto niečo sa tam dá skúsiť. Možno sa na to našinci alebo turisti pozerajú, že to nie je veľmi po chuti, fakt takéto pravé delikatesy sú naozaj chutné.

Kordík: Tak tam môžete vyskúšať aj psa keď chcete alebo opičí mozog, ale to musíte naozaj hľadať. Ale napríklad čo sa týka takého jedla. Tam v tom Vietname naozaj nevadí, keď si idete sadnúť niekam na ulicu, na nejaké jedlo za euro, či už teda to pho. Takisto potom napríklad v tom Hoi Ane, mestečko je Cao Lao, nemajú tam problém vlastne ani celiatici, to sú vlastne vždy ryžové rezance. A čo je na tom Vietname také, naozaj skvelé na tej kuchyni, že tam sa vyhrajú s bylinkami. Či už si vezmete nejakú praženú ryžu alebo si vezmete nejaké rezance alebo morské plody, vždy tam nájdete nejakú, ja neviem, či je tam citrónová tráva alebo potom také rôzne, oni to volajú, že „vegetables“ ako zelené, ale nikto nevie, čo to je. Je to zelené a je toho kopec. Mätu tam dávajú, ja neviem, čo všetko do tých rezancov a všade to chutí inak. Čiže, keď si dáte pho, napríklad, to je tá klasická polievka, hej, že pho ga alebo pho bo, či už kuracia alebo bravčová, pardon hovädzia, tak potom máte také, že či už ste na severe alebo na juhu, vždy to chutí inak. Pretože v tej, v ktorej provincii ste, tak tam to chutí inak, tam do toho dávajú niečo inšie – naozaj pre milovníkov jedla. Ono, je to také vec, že je tam veľa tej ryže a potom máte pocit, nie, že ste hladný, ale že by ste jedli ešte a ešte. Ešte sa mi nestalo, že by niekto odchádzal po dvoch týždňoch z Vietnamu a schudol by. To určite nie. A ešte by som podotkol, že ovocie. To, ako chutí tamojšie ovocie, pretože delta Mekongu napríklad, to je naozaj taká obilnica, či jak sa to povie, resp. taký náš Žitný ostrov. Tak tam máme všetky tie tropické ovocia – mango, banány, longany a neviem, čo všetko. A to už vám v živote nebude chutiť ten banán alebo to mango tak, ako ho kúpite v našich sieťach supermarketov. To je úžasné.

Gregorová: A čo ceny? Je teda Vietnam naozaj oveľa lacnejší, ako sú, povedzme, ceny tu, na Slovensku?

Kordík: Je to tam lacnejšie. Čo sa týka napríklad toho jedla, stravovania, tak to stravovanie je naozaj veľmi lacné. Ale, samozrejme, že keď si vyberiete nejakú, ja neviem, reštauráciu, čo má na nejakej stránke nejaké hodnotenie, tak jasné, že to bude vyzerať inak. Môžete ísť do nejakého sky baru, hore, v Saigone, vidieť tam nočný Saigon, pretože mnoho ľudí si myslí, že ten Vietnam, to je vlastne len nejaké ryžové políčka. To vôbec nie je pravda. Saigon je napríklad hypermoderné obrovské mesto, odkiaľ sa môžete z nejakého 40. poschodia pozerať na to vysvietené všetko okolo vás. Tam si môžete kľudne dať pivo za 10€, keď chcete.

Kováč: Áno, ako teda pán Kordík spomína, je to hlavne o tých kontrastoch, tých cenových. Presne, môžete ísť do nóbl reštaurácie, kde zaplatíte európske sumy, ale zase, na druhej strane, môžete sa najesť na ulici za euro, dve. Čo sa týka napríklad tých pohonných hmôt, my sme tam jazdili stále na motorke a ja neviem, plná nádrž tam vychádzala asi na 2€, takže 50 centov stál asi liter. A ten prenájom tej motorky bol asi euro na deň, čo je úplne smiešna suma.

Kordík: Aj bicykel stojí euro.

Gregorová: Tie zábery z tých vietnamských ciest sú povestné. Vy odporúčate turistom jazdiť na skútroch? Nie je to tam nebezpečné?

Kováč: Ak poviem za seba, tak po tých 8 mesiacoch nie, lebo človek sa naučí v tom chodiť, ako má jazdiť v tej premávke. Prvé 3 mesiace však boli také, že mám to skúsiť, nemám to skúsiť? Zabijem sa, nezabijem sa? Radšej som zvolil ten spôsob chodenia autobusom do tých centier, kde som učil. A potom som sa odhodlal, že je čas, beriem si motorku a idem do tej premávky. Takže človek sa naučil v tom systéme chaotickom jazdiť.

Kordík: Tak oni majú hlavne svoje pravidlá, keď tam už človek je. To sa zdá, že tam pravidlá nie sú, ale oni majú tie pravidlá. To je také pravidlo základné, že trúbim, tak idem. A to, že vy máte zelenú, neznamená, že on má červenú. A treba sa vždy pozrieť niekoľkokrát po tej ceste, že čo teda ide a určite niečo pôjde. Tak potom treba iba takto vystrčiť ruku a proste ísť. A tá motorka tiež, oni nemajú nejaké vysoké platy, tí Vietnamci, keď už tam ste a tiež to nechcú havarovať do nejakého Slováka, čiže oni sa vedia vyhnúť. A ako v tom konečnom dôsledku, oni majú veľa týchto dopravných nehôd na tých cestách, ale oni sú podľa mňa veľmi ohľaduplní vodiči. Čo vlastne u nás nie sme. Ale tam naozaj človek nevidí, že by sa predbiehali nejako brutálne. Oni si zatrúbia a idú. Vy keď dôjdete, tak môžete mať taký ten prvotný šok z tých ciest. Vždy poviem, že zatvoriť oči, oh, my Buddha, lebo ste v budhistickej krajine a vyraziť na cestu a neviete ako, ste na druhej strane. Celý.

Gregorová: A akí sú Vietnamci ľudia? Pán Kováč, vy ste vyučovali, akí boli napríklad aj žiaci?

Kováč: Tak, boli takí dychtiví po tých informáciách. Chceli vedieť, kto sme, odkiaľ sme. Potom to trochu prerástlo do takých, ani nie že extrémov, ale prvotné otázky boli typu: Máš Facebook? Aký máš Facebook? Aký máš Instagram? Takto si nás nejako vlastne nalogovali, ale potom už to prerástlo do takých rozmerov, že už si nás pridávali aj cudzí ľudia, nie len z univerzity, kde som učil. Ale suma sumarum, globálne oni boli veľmi priateľskí, otvorení. Pozývali nás dokonca k nim domov, do tých provincií, odkiaľ oni sú. Takže ja mám na nich len dobré spomienky. A dodnes udržiavam s niektorými z nich tie kamarátstva, tie vzťahy, takže nemôžem na nich nič zlé povedať.

Gregorová: Vy ste vyučovali angličtinu. Ako je to tam s angličtinou vo všeobecnosti. Dá sa tam v pohode dorozumieť?

Kováč: Je to vlastne celosvetovo tak dané, že keď ste v nejakom veľkomeste alebo v centre toho väčšieho mesta, tak nemáte problém sa dorozumieť. Čím vlastne idete ďalej od centra, na nejakú dedinu alebo do nejakej provincie, už to bol problém. Tam už museli pomôcť ruky-nohy, nejaké nákresy a podobne. Tí študenti, ako poniektorí mali dobré, niektorí nemali dobré základy tej angličtiny. S niektorými sa dalo lepšie, s niektorými horšie pracovať, ale tou svojou takou ľudskosťou a tým priateľským prístupom sa dalo vlastne všetko docieliť, takže to bolo super.

Gregorová: Pán Kordík, vy ste na začiatku spomínali, že Vietnam má za sebou ťažké dejiny, je to všeobecne známe. Odráža sa to v tej krajine, je to tam cítiť?

Kordík: Fuha, odráža sa to tam a je dobré, že to tam vidíme. Vždy, keď tam prídeme, my to tam máme v programe, a to si myslím, že by mal každý vidieť a to je Múzeum vojny v Ho Či Minovom meste alebo v bývalom Saigone. Tá vojna, ktorá tam bola, to vidíte. To vidíte, to nemusíte iba cítiť, stačí, keď sa idete pozrieť do akejkoľvek  chránenej dielne, kde vlastne stále ešte niekoľko generácií sa budú ľudia rodiť fyzicky postihnutí kvôli tým pesticídom a biologickým zbraniam, ktoré boli na nich napúšťané. Je to niečo príšerné, ale ja neviem, tá vojna, tí ľudia, keď sa na nich pozeráte – ja vždy hovorím turistom, že ideme tam, uvedomte si, čím si tí ľudia prešli, že tie platy tu nie sú veľké. A tí ľudia naozaj, tam bolo, na Vietnam padlo oveľa viac náloží, ja si nepamätám presne tie čísla, ako to bolo, ako počas druhej svetovej vojny. To je niečo neuveriteľné, čím si tí ľudia prešli, koľko pamiatok takisto bolo zničených. Či už to bol nejaký My Son, ktorý teraz práve akurát ide tuto, tam tiež chodievame, to je vlastne staré archeologické nálezisko, Čamská ríša. Veľa tých vecí, domovov, životov bolo pokazených, zničených, zdevastovaných a tí ľudia sú priateľskí. Ja neviem, že či mám nejakú krajinu v juhovýchodnej Ázii, kde by ľudia neboli tak neskazení. Toto čo teraz ide inak je mestečko Hoi An, jedno z tých najkrajších mestečiek, antické mestečko. Veľmi čarovné. Tak k tomu, že tí Vietnamci sú neuveriteľne priateľskí a ľudskí. A jasné, že je to tam, oni sa o tom ani veľmi nebavia, keď sa ich opýtame a hlavne sa ani nebavia o – naši sprievodcovia vždy povedia, že nebaviť sa napríklad o politike, čo sa týka súčasnosti. Pretože teda tam je stále komunizmus a strana – jedna. A oni sa o nej veľmi neradi rozprávajú. To sa nespomína. A vždy je takáto otázka, ako sa pozerajú na Američanov, ako sa pozerajú na Francúzov, ktorí tam dlho boli vlastne. Francúzska Indočína bola teda, Vietnam bol súčasť. Povedia, že je to po nás, že sa trošku posunuli, čo mám pocit, že v nejakých iných krajinách ešte nie.

Gregorová: Pán Kováč a aké máte vy s tým skúsenosti?

Kováč: Tak ja som sa celkom tak veľmi neinteresoval o tú históriu a s tými mladými som sa taktiež nerozprával, ako to bolo, ako to oni vnímajú. Jediný taký postreh alebo taký kontakt s tou históriou, alebo s tými následkami tej vojny boli, keď sme v podstate na začiatku tej dobrovoľníckej služby učili v centre pre zdravotne postihnutých. A tí boli vlastne postihnutí tou vojnou, teda tými následkami tej vojny. Ale z tej histórie, vravím, niečo som mal naštudované, ale nejak som sa veľmi o to nezaujímal alebo neinteresoval. Možnože práve to, že je tam tá vláda toho komunizmu, tak som sa nejak štítil pýtať sa na tie veci, či už politika, vojna a podobne.

Kordík: Tak oni sa hlavne nebavia o tej súčasnej politike, hej, to je to. Ale akože iné veci, napríklad tam máte toľko, toľko informácií práve k tej vlastne americkej vojne vo Vietname. Ale zas na druhej strane je to také, že treba si potom naozaj hľadať. Pretože ono je pekné, nie je to pekné, hej, ale povedať, čo urobili Američania zle, ale nikde si tam nepozriete to, čo urobil Kuo-min Tang napríklad. Čiže je to vlastne taká tá história, že naozaj človek musí hľadať, pretože oni vlastne nehovoria o tom, že čo urobili komunisti tam zle. Ale preto hovorím, že ten Vietnam je extrémne komplexná krajina, kde máte všetko. Od tej histórie starej, dávnej, od nejakého siedmeho storočia, čo tam môžete vidieť vlastne tie jednotlivé chrámy. A tu sme na zájazde.

Gregorová: A je dnes Vietnam teda už bezpečná krajina?

Kordík: Vietnam je akože... Ja si naozaj myslím, že Vietnam je bezpečná krajina, je to znovu o tom bezpečnom cestovaní, čo ja teda vždy dávam pozor na ľudí. Alebo im poviem, že, prosím vás, dajte si pozor na, neviem, na takých tých pouličných motorkárov, ktorí vám môžu strhnúť z ruky nejakú kabelku, a to vtedy, keď idete večer po Saigone a neviem, máte tam také tie ramienka úplne že smiešne z nejakých perličiek. To si tak trošku koledujete v nejakých častiach, ale inak je to bezpečná krajina s milými ľuďmi.

Gregorová: Tak prezraďte nám ešte na záver, že kedy je teda najlepší čas na návštevu Vietnamu?

Kordík: Tak najlepší čas na návštevu je jar a jeseň. Ja som sa teraz v pondelok vrátil po mesiaci z Vietnamu. Mali sme vynikajúce počasie. Vždy tam teda niečo hrozí, ale tak to hrozí, tak, že ste pri mori, ale čo hrozí, no tak to len tak spŕchne. Nám teda nepršalo, ale pred tým tam pršalo a vytopilo mesto, v ktorom sme boli a my, keď sme prišli, bolo pekne. A jar je ideálna, pretože v lete je tam šialene dusno, na juhu prší, čo je vtedy taká veľká pravdepodobnosť, že keď pôjdete v lete, tak sa vám to vypomstí. Preto hovorím, že taký február, marec, to je ešte znesiteľné – apríl. No a potom taký november, to je asi také ideálne.

Páčil sa ti článok? Ukáž ho svojim priateľom.