Kostarika

Podľa celosvetového indexu šťastia je Kostarika najšťastnejšou krajinou sveta. Od roku 1949 nemá vlastnú armádu a študentov vychováva Univerzita pre mier. Obyvatelia Kostariky sa pýšia vysokým štandardom bývania, miera gramotnosti je na úrovni 96% a priemerná dĺžka života dosahuje 78 rokov. Kto by si neprial žiť v takejto krajine? 

Kostarická kultúra sa po stáročia vyvíjala z tradícií domorodých skupín z oblastí Strednej aj Južnej Ameriky. V čase, keď prišiel Kolumbus, v krajine pravdepodobne nebolo viac ako 20 000 obyvateľov. V Kostarike žili štyri hlavné domorodé kmene v niekoľkých autonómnych kmeňoch avšak všetky s odlišnými tradíciami.

Rovnako ako väčšina krajín Latinskej Ameriky, kolonizácia mala obrovský vplyv na históriu krajiny. Trvalo takmer 60 rokov, kým španielski osadníci položili svoje základy.  Domorodé obyvateľstvo nedokázalo poraziť dobyvateľov a ich počet sa rýchlo znižoval kvôli ich náchylnosti na privezené nové choroby. Do roku 1821 bola Kostarika pripravená pripojiť sa k ďalším španielskym kolóniám v povstaní a vyhlásiť nezávislosť od Španielska. Od roku 1823 do roku 1839 bola Kostarika štátom v Stredoamerickej federatívnej republike.

Éra mierovej demokracie v Kostarike sa začala v roku 1899 voľbami považovanými za prvé skutočne slobodné v histórii krajiny. Kostarika je často považovaná za jednu z politicky najstabilnejších krajín Latinskej Ameriky. V roku 1948 však došlo k 44-dňovej občianskej vojne, ktorá bola najkrvavejšou udalosťou v histórii Kostariky 20. storočia. Je zaujímavé, že nová vláda zrušila národnú armádu. Dnes sa každé štyri roky volí predseda spolu s dvoma podpredsedami.

Kostarická história siaha asi do roku 10 000 pred naším letopočtom, do predkolumbovského obdobia, keď sa domorodé národy usadili v úrodných údoliach a žili v tieni aktívnych sopiek. Archeologické dôkazy naznačujú, že domorodé kmene obývali Kostariku už v roku 7 000 pred n. l. a viedli pomerne jednoduchý spôsob života. Pôda bola bohatá, takže poľnohospodárstvo a lov boli pre rané kmene obzvlášť dôležité. 

V roku 1502 sa Krištof Kolumbus dostal do Kostariky a po prijatí zlatých darov od domorodcov nazval kolóniu "bohatým pobrežím". Ale Kostarika mala málo zlata, jej skutočné bohatstvo bolo v prírode. Príchod španielskych osadníkov so sebou priniesol kultúrne vplyvy z Európy, z ktorých mnohé sú dodnes zrejmé, najmä v architektúre San José. Postupná kolonizácia Kostariky formovala región aj politicky.

Každý kmeň sa špecializoval na iný aspekt výroby nielen kultúrnych artefaktov, ale aj zbraní a poľnohospodárskych nástrojov. Napríklad kmene Chibcha a Diquis okrem tkáčskych a textilných zručností, vyrábali zlaté predmety. Niektorí archeológovia sa domnievajú, že Chibcha a Diquis boli tiež zodpovední za tajomné kamenné gule - obrovské, dokonale guľovité balvany, ktoré možno dodnes vidieť na polostrove Nicoya a na ostrove Isla del Cano. Niektoré z týchto veľkých kameňov vážia až 15 ton. Aj Národné múzeum v San José má v exteriéri symbolickú guľu. 

Kmene Corobicís a Nahuatl patrili tiež medzi najplodnejších remeselníkov Kostariky. Tieto skupiny obývali údolia centrálnej vysočiny Kostariky. Táto oblasť je domovom niektorých z najdôležitejších archeologických nálezísk v Strednej Amerike. Najpozoruhodnejšie sú ruiny ich bývalých osád v Guayabo, približne 60 km východne od San José. Tu archeológovia objavili desiatky budov, vodné systémy, ako sú akvadukty.

Dnes krajinu obýva stále mnoho domorodých kmeňov. Kmeň Matambú, ktorý prišiel do Kostariky okolo roku 500 n.l., sa nachádza v Guanacaste. Obyvatelia Bribri sa stále udomácňujú v Limone, zatiaľ čo Cabécar, najväčší domorodý kmeň Kostariky, prebýva v horách obklopujúcich Cerro Chirripo a zachoval si veľkú časť svojej kultúry a dedičstva predkov.

V španielčine sa Kostarika prekladá ako "bohaté pobrežie", názov, ktorý dali prví španielski osadníci, keď prišli do krajiny v 16. storočí. Tak sa začala následná kolonizácia krajiny, ktorá patrí medzi najvýraznejšie udalosti v histórii národa. Krištof Kolumbus prvýkrát prišiel do Kostariky v roku 1502. Bola to jeho štvrtá plavba do Nového sveta, ale cesta neprebehla podľa plánu. Jeho loď, zachytená v prudkej búrke, bola nútená zakotviť neďaleko pobrežia Limónu. Zatiaľ čo posádka plavidla pracovala na oprave poškodenej lode, Kolumbus vystúpil na breh a stretol sa s pôvodnými obyvateľmi regiónu, Bribri. Bol zaskočený pohostinnosťou domorodcov, ale ešte viac ho zasiahli bohaté klenoty a zlato, ktoré nosili domorodci. V slávnom denníku poznamenal, že "za prvé dva dni som videl viac zlata, ako som videl v Španielsku za štyri roky".

Správa o bohatstve Kostariky sa čoskoro rozšírila na španielsku pevninu, a tak v roku 1506 španielsky kráľ Ferdinand nariadil guvernérovi Diegovi de Nicuesa, aby sa plavil do Kostariky a kolonizoval východné pobrežie. Operácia flotily však bola katastrofou, najmä kvôli divokým, nespútaným džungliam, smrtiacim predátorom a čoraz vynaliezavejším útokom pôvodných kmeňov. Napriek postupnej kolonizácii Strednej Ameriky španielskymi dobyvateľmi trvalo takmer 60 rokov, kým by Španieli úspešne kolonizovali Kostariku.

V roku 1561 založili Španieli svoju prvú kolóniu v Kostarike v regióne, ktorý je dnes známy ako Cartago. Táto lokalita bola vybraná kvôli bohatej sopečnej pôde, čo je ideálne pre poľnohospodársky rozvoj. Malé mesto prekvitalo pod vedením guvernéra Juana Vasqueza de Coronado, ktorý využil diplomaciu na zvládnutie pôvodných kmeňov regiónu. Hoci de Coronadov prístup ku kolonizácii bol do značnej miery pokojný, potýčky medzi kolonistami a pôvodnými kmeňmi často vzplanuli. 

Hoci Španieli postupne zakladali ďalšie osady mimo Centrálneho údolia, tempo kolonizácie nebolo ani zďaleka také agresívne ako v iných španielskych kolóniách. Kostarika sa dostala spod španielskej nadvlády až v roku 1821. Hoci konflikt medzi pôvodnými kmeňmi a španielskymi osadníkmi pretrvával dlhú dobu, kultúrny vplyv Španielov ostal dodnes. Dôkazy o tom možno vidieť všade, vrátane rímskokatolíckych kostolov postavených počas obdobia kolonizácie, ktoré stoja hrdo v samom centre každého jedného mesta, bez ohľadu na to, aké malé alebo veľké je.

Hoci Španieli postupne zakladali ďalšie osady mimo Centrálneho údolia, tempo kolonizácie nebolo ani zďaleka také agresívne ako v iných španielskych kolóniách. Kostarika sa dostala spod španielskej nadvlády až v roku 1821. Hoci konflikt medzi pôvodnými kmeňmi a španielskymi osadníkmi pretrvával dlhú dobu, kultúrny vplyv Španielov ostal dodnes. Dôkazy o tom možno vidieť všade, vrátane rímskokatolíckych kostolov postavených počas obdobia kolonizácie, ktoré stoja hrdo v samom centre každého jedného mesta, bez ohľadu na to, aké malé alebo veľké je.

Kostarika sa nachádza v južnej časti Strednej Amerike. Zo severu hraničí s Nikaraguou a na juhovýchode s Panamou. Krajinu tvoria pobrežné pláne a dažďové pralesy oddelené horami a sopkami.

Kostariku obmýva Karibské more z východnej strany v dĺžke 300 km a Tichý oceán zo západnej strany v dĺžke 1000 km. Kostarika má 79 ostrovov, z ktorých najodľahlejší je takmer neobývaný Kokosový ostrov a najväčší Isla Calero s približne 3000 obyvateľmi. Je súčasťou sopečného oblúka, preto má množstvo vulkánov. 

Podnebie Kostariky je tropické a subtropické, s mnohými mikroklímami v závislosti od nadmorskej výšky, zrážok, topografie a geografie každého konkrétneho regiónu. Obdobie sucha je od decembra do apríla a obdobie dažďov je od mája do novembra.

Panamerická diaľnica prechádza cez Kostariku a skladá sa z dvoch úsekov: Carretera Interamericana Norte a Carretera Interamericana Sur. Najvyšší bod celej diaľnice sa nachádza na kopci Cerro de la Muerte vo výške 3335 m.

Pohoria Kostariky zahŕňajú dva horské reťazce, ktoré spolu vedú takmer po celej dĺžke Kostariky, Cordillera Volcánica na severe a Cordillera de Talamanca na juhu.

Aj keď sú Severné nížiny riedko osídlené a jedná sa o pomerne hornatý región, je domovom širokej škály chránených oblastí, jazier, lagún, sopiek, riek a vodopádov. Vegetáciu Severných nížin tvoria vždyzelené dažďové pralesy a úrodné pláne. Sopka Arenal sa nachádza v severozápadnej časti tohto regiónu. 

Geografická oblasť severného tichomorského pobrežia (provincia Guanacaste) s viac ako 600 km pokrýva oblasť od hranice Nikaraguy po ústie rieky Bongo na polostrove Nicoya. V tejto časti sú pláže aj významné chránené oblasti.

Región stredného Tichomoria je obľúbenou turistickou destináciou s mnohými hotelmi a atrakciami vrátane atraktívnych pláží. Tento región tvoria tropické lesy, čím poskytujú biotop pre mnohé rastlinné a živočíšne druhy. Medzi chránené oblasti patrí národný park Manuel Antonio a národný park Carara.

Centrálne údolie (Valle Central) je populačným centrom Kostariky. V tomto regióne žije asi 70% obyvateľstva krajiny. Nachádza sa tu hlavné mesto San José a hlavné letisko. Do regiónu patria aj okolité mestá ako Heredia, Alajuela a Cartago. V tejto časti sa nachádza sopka Poás s troma krátermi, ktorá patrí k najsilnejším gejzírom na svete.

Poás dosahuje výšku 2711 m. V roku 1910 vrhla k oblohe stĺp pary vysoký 6 km. Vo vlhkom prostredí sa darí stromovým papradiam, fuksiám, rastline s obrovskými listami zvanej "chudákov dáždnik", broméliám tiež sú tu početné horské orchidey. Až do tejto výšky lietajú farebné kolibríky či nádherný quetzal, ktorého miestni považujú na posvätného. 

Neďaleká sopka Turrialba, ktorá je pre svoju polohu akoby zrkadlovou dvojníčkou sopky Poás niekedy vyvrhuje obrovské množstvo jemného piesku. Z jej vrcholu je vidieť aj Tichý aj Atlantický oceán zároveň. 

V tomto regióne sa nachádza jedno z biologicky najrozmanitejších prostredí na planéte, plné exotickej endemickej flóry a fauny, ako aj niektoré z najkrajších a najodľahlejších tropických pláží planéty. Charakterizujú ho hory, údolia, rieky a bujný dažďový prales, ktorý sa spája s Tichým oceánom a vytvára množstvo ekosystémov. Nachádza sa tu polostrov Osa a národný park Corcovado.

Celkom na juhovýchode medzi Karibským morom a úpätím Cordillera de Talamanca leží karibské pobrežie. Je to najmenej navštevovaný región krajiny kvôli jeho relatívnej izolácii. Región je horúci a vlhký a zahŕňa asi jednu štvrtinu celkovej rozlohy Kostariky. Žije tu menej ako 10% populácie. Je to hlavný región vyvážajúci banány. Kombinácia silných zrážok, intenzívneho slnečného žiarenia, vysokej vlhkosti a rôznych výškových rozdielov vytvára širokú škálu mikroekosystémov. V regióne sa nachádza park La Amistad, cezhraničná chránená oblasť, ktorá sa rozprestiera pozdĺž hranice medzi Kostarikou a Panamou. 

San José je hlavným mestom Kostariky a nachádza sa v centrálnom údolí. Je moderným, kozmopolitným mestom a v súčasnosti je domovom tretiny celej populácie krajiny. Skladá sa z niekoľkých častí, ako obľúbené Escazu a Santa Ana na západnej strane mesta, či Heredia, predmestie nachádzajúce sa v horách, kde je chladnejšie a daždivejšie. San José má svoje hlavné námestie La Plaza de la Cultura. Námestie je rušným centronakupovania na Avenida Central, v pešej vzdialenosti od námestia sa nachádza Zlaté múzeum, Národné múzeum, Nefritové múzeum a Národné divadlo. San José ponúka aj "ferias" (farmárske trhy) s tradičnými a čerstvými produktami.  

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Mexiku, Julio Verne 35, 11 560 Mexiko

Tel: +52 5552806669
Núdzová linka: +525539991020
Email: emb.mexico@mzv.sk

Najvhodnejšia a najrýchlejšia forma pohybu po San José je taxík. Oficiálne taxíky sú červenej farby, všetky by mali mať taxametre, ktoré sa volajú María. Taxikári nie sú povinní používať taxametre pri cestách mimo San José. V tom prípade si je potrebné dohodnúť cenu pred cestou. S autom z požičovne v prípade nehody netreba v žiadnom prípade hýbať z miesta, kde sa udiala. Vždy je potrebné počkať na príchod dopravnej polície.

Jazda autom je na pravej strane cesty. K požičaniu automobilu nie je potrebný medzinárodný vodičský preukaz (počas bezvízového pobytu v rámci 90 dní). 

V Kostarike neexistuje železničná doprava, preto sa väčšina nákladnej prepravy sústreďuje na dopravu po cestách. Cestná sieť je pomerne v zlom stave kvôli klimatickým podmienkam. Cesty sú úzke, s mnohými zákrutami, často chýba cestné značenie, čo komplikuje dopravu najmä v noci alebo pri daždi a v hmle.